Trodenu, malebnú obec s deväťsto ročnou históriou v objatí horských masívov južného Tirolska a Cluj, neoficiálne hlavné mesto historického regiónu Transylvánie na severozápade Rumunska od seba delí 1 469 kilometrov. Neporušená krajina v izolácii prírodného parku Monte Corno a živé študentské mesto plné bohémskych barov a kaviarní, ktoré po páde komunizmu zažívalo spolu s celou krajinou zložité obdobie transformácie z totality na rano-kapitalistickú štruktúru novej rumunskej spoločnosti. Komplikované časy vyburcovali vzácnu mieru odhodlania, čo sa výrazne prejavilo najmä vo vizuálnom umení, kde sa nadpriemerný výskyt pozoruhodne talentovaných umelcov a umelkýň začal od roku 2007 nazývať Klužská škola. 

Nejde o štýlovo jednotné hnutie; prevažujú maliari, vyznačujúci sa tmavšou paletou a expresívnym štýlom, prinášajúci drsné obrazy postkomunistického Rumunska. Trodena a Cluj sú zmieňované preto, že ich vo všetkých priepastných rozdieloch spája silný medziľudský vzťah a priateľstvo Roberta Bosisia a Sergia Tomu. Spojenie vyživuje okrem iného láska k maľbe. Vášeň, ktorá má u prvého podobu ticha,  metafyzického rozjímania a dlhodobého analytického výskumu opakovaných motívov je u druhého problematickejšia, poznačená vyhorením z tlaku umeleckej prevádzky a stiahnutím sa do ústrania. Umelci sa pred šestnástimi rokmi stretli na veľtrhu umenia a začal sa budovať medzigeneračný vzťah dvoch maliarov, ktorí dodnes zdieľajú spoločné východiská a názory na maliarsku tvorbu. Sergia oslovil s možnosťou vystavovať v Bratislave galerista Patrik Steinhauser, čo bolo, vzhľadom na jeho dvojročnú odmlku od maľovania odvážne. Autor súhlasil pod podmienkou, že bude môcť vystavovať s Robertom.

.                                           

Robert Bosisio (1963) pracuje pri maľbe s aktom dívania sa a videnia. Nemaľuje naratívne, príbehovo. Jednotlivé námety premieta štetcom na plátno v základe abstraktným spôsobom. Rozostrenú kvalitu dosahuje vytváraním textúr, kedy vedľa seba kladie tisícky drobných ťahov štetcom. Zásadné pre výsledok sú dopad svetla a rôzne vzdialenosti, z ktorých môže plátno zachytiť pohľad diváka. Opakovanou maľbou rovnakých námetov, ako sú detaily ľudského tela, krajina, výseky priestorov a priehľady podrobne skúma obrazotvornosť; dosahuje to prácou so svetlom, tieňom, optickými a iluzórnymi efektmi, zohľadnením ktorých buduje výsledný celok. Z počiatočného šumu vizuálnej hmly z pohľadu zblízka sa divák pohybom v priestore a vzďaľovaním sa od plátna prepracúva k jasnosti výsledného obrazu, ktorý sa spojí na jeho sietnici. Robertov pohľad sa s hmlou konfrontuje od detstva: hmla v údolí hôr Trodena je súčasťou jeho DNA. Jej efekt v symbióze so svetlom sa dostáva na plátna, ktoré neraz dosahujú až dojem 3D hĺbky. V napätí medzi fyzikálnymi javmi a maliarskou finesou sa rodí nezvyčajná, príťažlivá krása. Blízkym priateľom Bosisia bol dlhé roky režisér Wim Wenders, ktorý vlastní zbierku jeho obrazov a napísal o ňom niekoľko básní a textov. 

Sergiu Toma (1987) v maľbách, ktoré vytvoril po dlhšej pauze od maľovania pre výstavu v Steinhauser Gallery taktiež veľmi sústredene pracuje so svetlom. Skúma jeho dopad a pôsobenie na nahé ľudské telo, ktoré nemá mať erotizujúci náboj; ide výlučne o dôslednú analýzu svetelnosti v odraze od telesného povrchu. Tomove maľby boli v nultých rokoch zasadené do potemnených interiérov typických rumunských domov na pomedzí mesta a vidieka a vo svojej priam divadelnej výstavbe zobrazovaných snových scén reflektovali postsocialistickú skutočnosť vo väzbe na reálie, tradície, folklór, povery, spomienky a plynúci čas. Jeho hyperrealistické postupy brali diváctvu dych aj slová. Po odklone smerom k maľbám v exteriéry a expresívnejšiemu rukopisu (v túžbe po oslobodení sa od zabehnutých vzorcov) sa k  hyperrealistickej linke a prostrediu interiéru vracia, v zaujatí výskumu optických účinkov svetla. Maľby menších formátov v sebe nesú až istú sakrálnosť, pričom sa núka paralela k Robertovej afinite uchopiť bytie (ľudí, prírody, predmetov) ako také, jestvujúce poza empiricky odvnímateľné súcno. Aj na okrajoch či vrchnej časti Sergiových malieb sa vznáša obrazová hmla, keď dokončuje dielo tenkými vrstvami farby. Na rozdiel od Bosisiovej hmly však bývala Tomova v starších maľbách interpretovaná ako vizuálna metafora nestabilnosti našej pamäte.   

Situácia súčasnej maľby je dynamická, priebežná; zobrazujúca a nezobrazujúca poloha v nej nemá opodstatnenie. Robert Bosisio aj Sergiu Toma sú maliari, ktorých unavuje neustála kontextualizácia maľby v súvislosti s rôznymi tendenciami v jej modernom vývoji, ako sú cyklicky sa opakujúce „konce a návraty“ maľby, alebo maľba ako prostriedok apelu, revolucionárstva, konceptualizácie. V skutočnosti toto médium nikdy „neskončilo“, rovnako, ako sa nikdy „nevrátilo“. Bolo tu neustále prítomné a mení sa iba miera jeho legitimizácie v rámci určitej súdobo prevládajúcej tendencie. Parametre „novosti“ vychádzajú v aktualizujúcom sa kritickom  diskurze z automatického porovnávania podoby súčasného obrazu s tým, čo sa už v chronológii umenia stalo;  maľba pritom ostáva prevažne reliktom modernizmu. Manifestačná, avantgardistická zložka však na obrazoch Bosisia a Tomu absentuje; informačné zahltenie redukujú na čisté sprítomňovanie myšlienok a námetov, na podstatu. Funkciou umenia a maľby v ich podaní ostáva rozširovať hranice zmyslu a toho, čo a ako možno vypovedať a znázorniť. Keď tvrdia, že koncept zabíja maľbu, na mysli majú to, že konceptuálne vnímanie maľby súdobým kritickým diskurzom, kurátorstvom a inštitúciami, ktoré ju interpretujú a reprezentujú v duchu práve danou dobou rámcovaných aktuálnych tendencií či požiadaviek trhu sa ich netýka. Obaja sa z týchto kontextov stiahli do svojich svetov pokojnej kontinuity vlastného umelectva, v čom sa navzájom podporujú priateľsky, intelektuálne i v rámci spolupráce.

Kurátorka a autorka textu: Lucia Gavulová