Asi to spôsobili texty, ktoré Irena Tarasová dostala od vydavateľstiev, aby ich ilustrovala – leporelá, kratučké básničky, minipoviedky – pre čo najmenšie deti.
 

Pre ne vymyslela ľahko zapamätateľný tvar ilustrácie – textilno-papierovú koláž. Spájala dokopy, vrstvila kúsky látok – tkané, vyšívané, čipky a papiere trhané, strihané. Kládla ich tak, aby mali anatomickú logiku, aby jednotlivé časti – kvietky, stromy, veci, zvieratá aj ľudia – vytvárali dojem, že sa dokážu hýbať a v knižke len na chvíľu stuhli.
 

Nebojí sa sviežich, detských, farieb - fialkastých, ružovkastých, tyrkysových, žltých, trávovej zelenej, blankytnej modrej – zo stredu spektra. Nikdy však neprekročí hranicu, za ktorou by sa zmes týchto farieb stala sladkasto opojným gýčom.
 

Bolo by však chybou myslieť si, že Irena Tarasová je iba elementaristka. Naopak – keď dostala príležitosť vyjsť zo škatuľky, ako napríklad v knihe Skamenení vlci (1967) Ahmeta Hromadžiča, ukázala, ako sa dá pracovať s hmotou, a vytvorila zo zdanlivo neforemných kúskov divoké, dravé napätie. Rovnako v Jane Eyrovej (1965) od Charlotty Brontëovej, keď svoju hrdinku uväznila v čipkách.

Stojí za to uvidieť tie ilustrácie zblízka.