Palimpsestická povaha má od kosti náturu byť rukopisom viac razy zapísaným na jednom – čiže znovu a znovu – prepisovanom podklade. Táto knižka by sa mala v prevažnej miere venovať médiu fotografie a jeho pravdivostným, krásnym a vznešeným aspektom. Nazdávam sa zároveň, že otázku, či je fotografia (fotografický obraz) umením, si nikto súdny nepoložil ozaj už dlhé, dlhé desaťročia. Práve naopak. Od chvíle uvedomenia si významu gotického zenitového svetla a dialogického rázu moderného obrazu, čiže vo chvíľach zdôraznenej orientácie na individualitu človekovho údelu a jeho zdôraznenej osobitosti až po (avantgardistickú) vášeň pre (svoj) štýl sme svedkami rastúcej kompetencie fotografického obrazu. Kvôli jej pravdivostným, krásnym a vznešeným aspektom.

Rudolf Fila si od roku 1990 začal polaroidom zaznamenávať vizuálne skutočnosti (či zážitky?) chodca, ale aj obyčajného domaseda. Dnes už to budú stovky obrázkov, ktorých témou sú komentáre svetlom na komentároch jeho obrazov, autoportréty premietnutého tieňa a svetlo, svetlo predovšetkým. Zrejme ani technický prostriedok Filu nepokúšal zobrazovať a ani mu nestál v ceste, aby sa usiloval obraz vytvoriť. Akoby sa znovu potvrdilo, že ak je obraz ilúziou, Fila prevedie analýzu – ilúzie.

(...) Filove vizualistické obrázky sú aj špecifickým poznaním (prinajmenšom jeho vlastného výtvarného diela), prežívaním (analogických postupov) a konaním. Otázka teda znie: Je ich dokumentárnosť v okatom – čiže podľa tradičného označenia – v zásadnom rozpore s vizualitou, ktorá uskutočňuje doposiaľ nevidené viditeľným?

Nazdávam sa, že medzi prácami Klaudie Kosziby nájdeme viac vhodných príkladov fotografie v úlohe – nie banálneho – impulzu na vytvorenie série obrazov. Jedným z nich je snímka z rodinného archívu, konkrétne fotografia maliarkinej príbuznej, ktorej podobu poznala výlučne len na zachovanej fotografii. Pozerala sa na ženskú postavu v jednoducho strihaných šatách, stojacu postavu fotografom zaberanú – filmárskou terminológiou povedané – takmer v americkom pláne. Milá teta ako keby len strnulo predvádzala čaro zasúvajúcej sa clivoty na pravé poludnie. Jej príbuzná aj po rokoch v tom snímku vyčítala doslova mágiu zasúvajúceho sa času, mágiu, ktorú (s)pečatila baudelairovskou melanchóliou modrej. Pravda, v mojom konštrukte Klaudia Kosziba zaklopala u Charlesa Baudelaira na vskutku kompetentnej adrese. Veď tam po celý čas bytovali pre Klaudiu Koszibu dôležité témy, napríklad téma zrkadla, ale aj téma knihy ako objektu.

Pozoruhodný výtvarný umelec a básnik Robert Bielik nazval svoju prvú fotografickú výstavu v roku 2021 Fragment bezčasia, a tak som si ešte pred napísaním názvu recenzie Vesmír otázok nad stopami na ceste chvíľu zaprešľapoval. Prečo? Pretože – názov Fragment bezčasia v slovníkovom znení tvrdí, že – ide o zlomok existencie nezávislej od času, a to by mohol byť celkom tvrdý oriešok.

V stručnej, citlivo zhustenej autobiografickej poznámke v katalógovej skladačke k výstave sa Robert Bielik hlási k umeniu maľby, literárnej tvorbe a v istom zmysle premiérovo aj k fotografii. Preto jeho textom prechádza aj starší spolužiak z bratislavskej šupky v prestrojení za učiteľa fotografického remesla (Miro Švolík) i „starí bardi“ špecifickej imaginácie fotografického obrazu, akými boli Cartier-Bresson, Vivian Maierová či František Drtikol.
                                                                                               
Kurátor a autor textu: Juraj Mojžiš

Vstup voľný

Výstava sa koná v rámci festivalu Mesiac fotografie 2024. Pozrite si kompletný program festivalu.