V rámci dlhodobého výstavného cyklu ...na papieri, ktorý pre Galériu 19 pripravuje Marian Meško, sme sa rozhodli uviesť špeciálny projekt, výstavu venovanú sochárskej kresbe, resp. kresbe sochárov. Zhodou okolností sa náš výber napokon zúžil na skutočne excelentnú vzorku tvorcov, ktorí patria k najvýznamnejším, originálnym osobnostiam slo- venského sochárstva 20. storočia.

Všetci sú to sochári, ktorí kreslili a kreslia. Všetci boli – znovu zhodou okolností – žiakmi profesora Jozefa Kostku, zakladateľa slovenského moder- ného sochárstva. V našom výbere nejde však o typicky sochárske kresby – väčšinou totiž neslúžili ako podklad pre vznik sochy, nemali funkciu prípravných skíc alebo štúdií. Položili sme dôraz na voľnú, finálnu kresbu, ktorá síce so sochou priamo nesúvisela, ale určite bola podmienená a podnietená sochárskym, sui generis hmatovým uvažovaním a myslením v hmote.

Sochárskej kresbe bolo svojho času venovaných niekoľko kurátorských projektov Zuzany Bartošovej v Slovenskej národnej galérii (Sochár a jeho kresba I., 1982; Sochár a jeho kresba, 1989). Naša prítomná výstava ale nemá umeleckohistorické či interpretačné ambície, chceme skôr poukázať na výberové súvislosti vzťahu sochárskej a kresbovej predstavy, na schopnosť vytvárať nové a samonosné výtvarné svety, na silu, expresiu gesta, na osobitosť – sochárových a sochárskych – vízií v takom „nemateriálnom“ médiu, akým je kresba.

O Jozefovi Kostkovi, prvom slovenskom sochárovi skutočne európskeho formátu, kedysi Juraj Meliš povedal, že „pohŕdal plytkosťou horizontov“. Všetkým svojim žiakom zdôrazňoval význam a dôležitosť kresby, ktorá je potrebná na to, aby tvar plnohodnotne „žil a dýchal“. Sám kreslil (keď nemodeloval), skoro stále. Osobitne však zaujatie kresbou vytrysklo v 60. rokoch 20. storočia, vtedy sa zbavil napodobňovania, uvoľnil väzby s predmetnou skutočnosťou na najvyššiu možnú mieru v mene stvorenia novej emotívnej reality tvaru, dramatizmus vyvažoval lyrizmom a neskôr všadeprítomnou meditatívnosťou. Jeho kresbové nápady sa priam liali v kaskádach prekvapivej a nečakanej obraznosti, v cykloch na pokračovanie. Kostkov rovesník, o rok mladší Rudolf Uher, ktorému rovnako patrí epiteton zakladateľa, bol tiež krátko jeho žiakom. Hoci v jeho tvorbe mala kresba skôr praktickú a prípravnú funkciu ako skica, koncept budúcej sochy, aj v jeho tvorbe nájdeme voľné kresby, či už zo začiatku (40. roky) alebo z nastávajúceho záveru (prelom 60. a 70. rokov), ktorý bol poznamenaný chorobou a z nej vyplývajúcej neschopnosti kresliť. Mali rýchly, drsný a robustný spád. Uher ani v kresbe, ostatne tak ako v soche, nebral ohľad na krásu, ušľachtilosť a ladnosť formy, jej artistnú dokončenosť či vyumelkovanosť. Kreslenie bolo preňho pravdepodobne nutkavou nevyhnutnosťou, malo preňho takpovediac „stvoriteľský“ zmysel. Obaja sochári – zakladatelia sú tu prezentovaní výberom kresieb naprieč časom. Naproti tomu, ďalších sochárov ukazujeme pars pro toto cez vybrané, osobité cykly kresieb.

Jozefa Jankoviča, ktorý si prirodzene osvojil Kostkovo kresliarske krédo, predstavujeme na výstave fragmentom jednej mimoriadne silnej série prác na papieri. Jedinečný Korejský cyklus (1988) vznikol po jeho návrate z olympijského sympózia v Soule, kam mu vtedajší režim, po rokoch perzekúcie, dovolil vycestovať. Výtvarne priam „eskamotérsky“ nám ukazuje, čo všetko sa môže stať s figúrou na sokli, alebo s pomníkom, egom hodným uctievania, do akých absurdných situácií sa pritom môžeme a vieme dostať. Od vzniku týchto diel prešlo viac ako tridsať rokov, Jankovičove kresby nám však stále pripomínajú, že ešte je a bude veľa vecí, situácií a javov – obrátených z nôh na hlavu, falošne zdvihnutých na piedestál... Ani rané kresby neopakovateľného Juraja Meliša zo začiatku 70. rokov nezrelativizoval čas, ale naopak, v čase nastávajúcej a narastajúcej ekologickej katastrofy nám dnes nanovo odkrývajú svoj – sarkasticky tragický – a zároveň stále aktuálny, občiansky angažovaný rozmer. Meliš sa v nich ikonograficky odvážne vyrovnával nielen so svojím budúcim údelom sochára, ale v súvislosti so sochárskou inštaláciou Prostredie II. – Les života (1970 – 1971) hlavne s otázkou „to be or not to be“... Séria veľkoformátových, robustne úderných kresieb vznikla pravdepodobne paralelne s rodiacim sa sochárskym zámerom. Rozvinul v nich svoju temnú ekologickú víziu budúcnosti, zanechal nám „virtuálne“ múzeum zranenej a zdevastovanej prírody.

Aj dvaja z posledných Kostkových absolventov ctili a dodnes ctia kresbu: Petra Rollera poznáme predovšetkým ako sochára, no nikdy mu nebol cudzí ani štetec a ceruza, s ktorými narába rovnako virtuózne ako, napríklad, so sekáčom či dlátom, alebo inými sochárskymi nástrojmi. Kresbu často spája so sochou a vice versa, čoho výsledkom sú osobité, pokreslené, vykreslené i nakreslené reliéfy či objekty. V 80. a 90. rokoch ho očarilo archetypálne myslenie, preniesol ho nielen do sochy, ale rovnocenne aj do kresby. Vytváral v kresbe fiktívne sochy, premieňal jej povrch na živú matériu, obohacoval o obrazové reminiscencie, z ktorých sa začali vynárať tajomné fragmenty a stopy, meditatívne labyrinty zaniknutých civilizácií a ich fiktívnych obydlí. Marián/Marko Huba, skromný a stíšený askét, sa síce tvorbe venoval sporadicky a s prestávkami popri ochranárskej a pedagogickej činnosti, ale aj v jeho tvorbe nájdeme silný cyklus kresieb, experimentoval v nich z gestom a pohybom. Jeden z jeho obľúbených motívov bola socha ukrižovanej figúry vypletená z drôtu, ktorú konfrontoval s rôznymi materiálmi – ponáral, odtláčal do hliny a ťahal z nej von, pričom odlieval prázdno, ktoré ostalo po jej stope, ale využíval na to papier a farebnú stopu, ktorá ostala po jej ťahu. Sme väzni svojej stopy, aj tak by sa dal vyjadriť zmysel tohto sochárovho gesta na papieri.

Hovorí sa, že kresba je matkou všetkých umení. Či a ako to platí v prípade vybraných sochárov, posúďte sami. Prajeme vám hlboký umelecký zážitok.

Katarína Bajcurová, február 2022

Jozef Kostka (1912 –  1996)

Vyučil sa v dielni svojho strýka, ľudového keramikára Ferdiša Kostku (1878 – 1951). Študoval na UPŠ v Brne a Prahe (1932 – 1937, prof. K. Dvořák), absolvoval študijný pobyt v Paríži (1938). V 40. rokoch 20. storočia sa v Bratislave zapojil do nadrealistického hnutia (neskôr označeného pojmom Avantgarda 38). Od roku 1940 pôsobil ako pedagóg, najprv na Oddelení kreslenia a maľovania pri SVŠT, potom ako vedúci Oddelenia figurálneho sochárstva a profesor na VŠVU v Bratislave (1948 – 1972), kde vychoval množstvo žiakov. Bol zakladajúcou osobnosťou slovenského moderného sochárstva. Okrem monumentálneho a komorného sochárstva sa venoval maľbe, kresbe a keramike. Umeleckú pozostalosť po autorovi spravuje Galéria Jozefa Kostku v Bratislave.

Rudolf Uher (1913 – 1987)

Pôvodným povolaním bol učiteľ, sochárstvo študoval ako mimoriadny poslucháč na Oddelení kreslenia a maľovania pri SVŠT v Bratislave (1941 – 1944), kde bol jeho pedagógom J. Kostka. Tvoriť začal po roku 1943. Absolvoval študijný pobyt v Paríži (1946) a navštívil tam ateliéry O. Zadkina a C. Brancusiho. Bol spoluzakladateľom sympózia v kameni vo Vyšných Ružbachoch (od 1964 s K. Prantlom a A. Rudavským), realizoval veľkorozmerné abstraktné exteriérové diela v Rakúsku, Japonsku, USA. Klasik slovenského moderného sochárstva už v ranom diele po polovici 40. rokov nastolil problém archetypu, neskôr v šesťdesiatych rokoch dospel k veľkej znakovej forme a rustikálne cítenej abstrakcii postavenej na vnútornej monumentalite a dramatickosti sochárskeho gesta.

Jozef Jankovič (1937 – 1987)

Študoval na VŠVU v Bratislave (1956 – 1962, prof. J. Kostka), kde od roku 1990 pôsobil ako pedagóg, rektor (1990 – 1994) a profesor na Katedre sochárstva (1994 – 2007). Bol vedúcou osobnosťou slovenského moderného sochárstva; nositeľom prestížnych cien: Grand Prix z bienále Danuvius v Bratislave (1968), Herderovej ceny (1983). Vytvoril celý rad monumentálnych diel i početné práce v architektúre i na sochárskych sympóziách v Slovinsku, Chorvátsku, v Južnej Kórei. Počas normalizácie bol vylúčený z výtvarného diania a aktívne fungoval na neoficiálnej scéne, venoval sa „malým“ formám: kresbe, šperku a ako jeden z prvých na Slovensku systematicky tvoril v oblasti počítačovej grafiky, od 80. rokov sa znovu venoval veľkorozmernej i komornej soche a reliéfu.

Juraj Meliš (1942 – 2016)

Študoval na VŠVU v Bratislave (1960 – 1966, prof. J. Kostka), kde neskôr pôsobil ako profesor (od 1992), vedúci ateliéru Objekt a portrét na Katedre sochárstva VŠVU (1990 – 2008), externe tiež vyučoval na VŠMU (1973 – 1988). Bol  jedným z najvýraznejších predstaviteľov neoficiálnej scény 70. a 80. rokov. Angažoval sa v šírení odkazu svojho pedagóga: inicioval výstavu Sochárska škola Jozefa Kostku, ktorá sa konala vo viacerých slovenských galériách. Priniesol nové antitradičné a antiestetické nazeranie na sochu. Venoval sa tvorbe environmentov – prostredí a objektov, kolážam, kresbe a grafike s výrazným morálnym apelom.

Peter Roller (1948)

Študoval na VŠVU v Bratislave (1969 – 1975, prof.  J. Kostka, J. Kulich), kde pedagogicky pôsobil (1992 – 2018). Zúčastnil sa vyše 40 medzinárodných sochárskych sympózií po celom svete (Maďarsko, Rakúsko, Nemecko, USA, Japonsko, Kanada, Nórsko, Česko atď.). Od začiatku 80. rokov prevládli v jeho tvorbe skulptívne techniky a práca s kameňom v komornom i monumentálnom meradle. Venuje sa vizuálnej poézii, objektu, kresbe a maľbe, tiež dlhodobému projektu Petrogramy – umiestňuje znakmi pomaľované kamene na rôznych miestach našej zeme.

Marián Huba (1949)

Študoval na VŠVU v Bratislave (1967 – 1973, prof. F. Štefunko, J. Kostka). Vyučoval na ĽŠU, v rokoch 1990 – 2013 pedagogicky pôsobil na ŠÚV J. Vydru v Bratislave na oddelení dizajnu a tvarovania dreva. Patril k prvým uvedomelým a aktívnym ekológom, venoval sa pamiatkovým výskumom, záchrane ľudových i historických pamiatok a ochrane prírody, tvorbe hračiek, komornej plastike a kresbe.