Reálne reálno fotografických portrétov Mira Nôtu (1972) vnímam ako ideálne miesto, na ktorom sa odkrýva zvláštna identita jedného zo všeobecných kódov fotografického portrétu. Totiž hovorím o mieste, na ktorom sa kríži referenčná realita (zdôrazňovanej) individuality portrétovaného s kódmi vizuálneho celku – v našom prípade – filmárčiny. Lenže vizuálne kódy zamerané práve na filmárčinu sa určite nejako ľahko neodkrývajú. Skôr naopak.

Povedzme, že v Nôtovom pohľade časť portrétovaných ochotne podlieha predstave o význame reprezentácie samotnej profesie, časť zasa šípi, že bola polapená očividnou podvratnosťou spomenutej predstavy. Prečo? Predovšetkým kvôli „inšpirácii“ pre nekonečné „sebamodelovanie“ v bublinkách sociálnych sietí, ktoré doslova bujnejú na žírnej ploche čoraz väčšmi splošťovanej inváziou tzv. selfíčiek.

Hovorím o podvratnosti aj preto, lebo sa nazdávam, že podvratným môže byť rovnako aj spájanie referenčnej reality Nôtových portrétov – čiže zdôraznenej individuality – s faktickosťou všeobecného povedomia o „filmárčine“. Zároveň však nemožno nepriznať, že fotografické portrétne obrazy Mira Nôtu hovoria najmä o dôstojnosti i určitom nespochybniteľnom tajomstve veľmi kreatívnej profesie. No a v tomto zmysle vari najviac podvratné je to, že špecifická kreativita filmárskej profesie sa vlastne vôbec nedá typologizovať.

Tvrdenie, že fotografia je žáner otázok, je úctyhodné tvrdenie. Pasovalo by však k nemu aj tvrdenie, že fotografický portrét je žáner odpovedí? S tým by som si vôbec nebol istý. Výstava a rovnako i knižka o fotografických portrétoch Mira Nôtu však nepochybne otázky kladú a nepochybne ich kladú aj v duchu iného tvrdenia Rolanda Barthesa, totiž, že fotografia sa ocitla už od svojho narodenia na premnohých cestách stvárnenia príbehovosti. Pravdou je však aj to, že z nich preferuje tie, na ktorých sa rozprestiera podstata entít tu a teraz a trvanie.

Nôtove portréty prezentujú zvláštny druh prítomných okamihov. Dali by sa však ich prostredníctvom nazerať dejiny rovnako zvláštnych obrazov času? Čiže, dalo by sa povedať, že Nôtove fotografické portréty čímsi presahujú oné prítomné okamihy ich vzniku? Nazdávam sa, že áno, že tie fotografické obrazy prítomné okamihy presahujú, ale naisto nie, povedzme, príbehmi osobných kariér či drámami zaslúžených úspechov alebo ich nezaslúženého prehliadania. 
...
Jedna z denníkových poznámok Franza Kafku čitateľa uisťuje, že na svete zaberieme miesto veľkosti našich topánok. Keby sme si z tej poznámky urobili motto Nôtovej knižky i výstavy  fotoportrétov slovenskej „filmárčiny“, videli by sme, ako tie fotoobrazy dobre poslúžili súčasnej mediálnej komunikácii, ale zrejme aj budúcim dejinám kinematografie i dejinám fotografie.

Text: Juraj Mojžiš

Vstupné: 3€

Výstava sa koná v rámci festivalu Mesiac fotografie 2023. Pozrite si kompletný program festivalu.