Prináša fotozáznamy svojej činnosti v krajine, pričom samotné fotografovanie krajiny, krajinných výsekov, bolo len východiskom. Zhusta začal fotografovať v širšom okolí vinárskej obci, kde pobýva, až vo  vynútenej spoločenskej izolácii spôsobenej pandémiou covidu-19. Fotografie počas karantény trochu pripomínali fiktívnu, postapokalyptickú krajinu, z ktorej zrazu zmizli tí, čo sa považovali za korunu tvorstva. Tento prístup fotografa krajinára mu však nadlho nevystačil a čoskoro krajinné prostredie začal využívať ako rozšírený priestor na hranie, doslova hraciu plochu, do ktorej umiestňuje herné rekvizity – najčastejšie biliardové gule, rozpílené a znovu zlepené, ale už s posunutými číslicami, prípadne ďalšie arteficiálne gule alebo preliačené pingpongové loptičky, vlastne tie poškodené rekvizity. Rozmiestňuje ich na trávnatej alebo vodnej ploche, niekedy močaristej, zanesenej zeleným kalom, ako na zelenej ploche biliardového stola. V zelenom kale sa objaví aj dolárová bankovka – odkaz je jasný.

Hracia plocha nie je nijako vymedzená – niekedy ju naznačuje len prítomnosť ďalšej hernej rekvizity, zástavy pripomínajúcej rohové zástavky na futbalovom ihrisku. Niekedy má táto zástavka farby slovenskej a slovanskej trikolóry, avšak trikolóry z pokrčených PET fliaš. Najčastejšie je to však zástava z priehľadnej umelej hmoty, mierne pokrčenej tak, aby držala tvar a umožnila priehľad do okolitého priestoru. Je vlastne prvou kótou, ktorá priestor určuje, ale nevymedzuje, a zároveň je akýmsi autorským emblémom a priesvitnou signatúrou.

Autor niekedy využíva krajinný priestor na spôsob rozšíreného sochárskeho podstavca, v ktorom umiestňuje svoje diela, ktoré vznikli priamo na mieste – in situ, prípadne aj z materiálu, ktorý sama príroda ponúkla. Niektoré prírodniny umiestňuje v priestore na podložkách ako výstavné štítky, inokedy sa pohráva s pomocnými, doslova podpornými sochárskymi rekvizitami. Vďaka novému umiestneniu sa pomocné rekvizity stávajú reálnymi prvkami priestorovej inštalácie, voľne vloženej do krajinného priestoru alebo vsunutej do prírodných objektov. Pre autora nie sú tradičné sochárske sokle upotrebiteľné, ale takto sa stávajú znova užitočné, znova vstupujú do hry.

Dajú sa uplatniť aj ako nosiče pre neštandardné umelecké objekty, ktoré pôsobia nie ako diela, artefakty, ale ako nálezy zo záhrady, ale aj zo širšieho okolia – polí, pastvín a lesov Malých Karpát, podobne ako keď si hubár po návrate domov vystaví svoje úlovky. Nájdeme ich v ďalšom autorovom projekte, v jeho vlastnej Nevinnej galérii s poddajnými stenami, cez ktoré presvitá vegetácia (aj vinič) z okolitej záhrady. Sokle tu tiež nie sú len podnožou, ale zapájajú sa do hry ako integrálna súčasť nových umeleckých objektov.

Viaceré jeho diela nám pripomenú známy text americkej teoretičky umenia Rosalind Krauss Sculpture in the Expanded Field. Kraussovej pojem rozšíreného poľa sochy reflektuje skúsenosť z vtedajších minimalistických a landartových kreácií. Milan Tittel si však vytvára vlastnú verziu skulptúry expandujúcej do priestoru. Vychádza z priamych intervencií do voľnej prírody, pri ktorých sa pohráva s prírodnými, civilizačnými aj tradične umeleckými prvkami. Nechce raziť nový smer ani umelecký žáner, skôr sa snaží zužitkovať, znovu uplatniť to, čo už je k dispozícii. Je to vlastne princíp recyklácie, aj anachronické sochárske rekvizity, pozostatky minulosti sa dajú znovu použiť.

Kurátor: Aurel Hrabušický

Milan Tittel (*2. 10. 1966, Litomyšl) je slovenský vizuálny umelec pôsobiaci v oblasti sochy, objektu, inštalácie, videa a performance. Študoval na Strednej škole umeleckého priemyslu v Bratislave, odbor kameňosochárstvo (1980 – 1984) a následne na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave na Katedre sochárstva (1987 – 1993). Od 90. rokov patrí k výrazným osobnostiam slovenskej súčasnej umeleckej scény, pričom jeho tvorba sa vyznačuje kritickým a ironickým vzťahom k moci, ideológiám, mechanizmom manipulácie a k spôsobom, akými sa realita premieňa na obraz, znak či mýtus. Často pracuje s princípmi fragmentu, redukcie a symbolickej skratky, pričom využíva materiály aj formy pohybujúce sa na hranici sochy, fotografie a konceptuálneho gesta. Je nositeľom grantu tranzit.sk (2003). Samostatne vystavoval okrem iného v Slovenskej národnej galérii, Galérii 19, Galérii HIT, Kunstverein a vo Photoporte v Bratislave či v Prahe. Zúčastnil sa na množstve významných kolektívnych výstav doma aj v zahraničí, vrátane októbrových salónov v Belehrade, projektov v Berlíne, Viedni, Krakove, Wroclawe či v Novom Sade. Jeho diela sú zastúpené v zbierkach viacerých galérií a boli reflektované v odborných publikáciách a časopisoch venovaných slovenskému a stredoeurópskemu umeniu po roku 1989.

Všetky vystavené diela sú na predaj. V prípade záujmu volajte na 0905 512 666 alebo napíšte na sedf@sedf.sk.