Čepiec, kápka, főkötő – na našom území čelenkový či dienkový. Pokrývke hlavy vydatej ženy počas dlhodobého vývoja odevu patrilo významné miesto. Mala vlastné strihové riešenie, ktoré zohľadňovalo tvar účesu. Čepiec okrem ochrany a ozdoby hlavy nositeľky mal aj výraznú znakovosť, ktorá jednoznačne určovala postavenie ženy v štruktúre spoločnosti. Účes a celková úprava ženskej hlavy predstavovali najarchaickejšie a najkonzervatívnejšie prvky v ľudovom odeve, ktoré sa zachovali až do polovice 20. storočia. 

Variabilnosť čepcov ovplyvňovalo množstvo faktorov, špecifických pre jednotlivé prostredia a obdobia. V ľudovom prostredí na Slovensku sa odev, ako aj pokrývka hlavy žien, formovali pod vplyvom geografických, hospodársko-sociálnych a kultúrnych podmienok. Nemalou mierou sa na tomto procese podieľala migrácia obyvateľstva, kontakty v obchode, súdobá móda, administratívne zákazy a nariadenia. 

Z najstarších historických správ vieme, že pokrytie hlavy vydatej ženy malo dôležitý znakový význam – označovalo ženu, ktorá už patrila niektorému mužovi. Obradový rituál položenia čepca na hlavu mladuchy – čepčenie – sa vykonal pred ukončením svadobného obradu. Potom už vydatá žena nesmela chodiť prostovlasá. Zákaz umocňovali aj predstavy o negatívnom pôsobení magických síl. Podľa nich mohla žena bez čepca nepriaznivo pôsobiť na svoje okolie a sama bola viac vystavená pôsobeniu takýchto síl. Všeobecne sa považovalo za veľkú hanbu, ak vydatá žena vyšla z domu prostovlasá, alebo ju tak videli cudzí ľudia. Zvyšky týchto noriem sa prejavovali aj v inej podobe. Žena na čepiec nosila šatku (podviku) a v samotnom čepci sa objavovala len v niektorých situáciách. Mladé ženy krátko po svadbe – obyčajne rok – chodili v nedeľu a vo sviatok do kostola v čepci bez šatky. Rovnako pri prácach okolo domu, predovšetkým v letnom období, zriedkavo nosili šatky. Ešte v druhej polovici 20. storočia príslušníčky najstaršej generácie žien na vidieku, aj keď nenosili čepce, si skladali šatky z hlavy v ojedinelých prípadoch.