Samotná autorka maľby vníma ako odpoveď krajine, ako pokračovanie dialógu s prírodou, ktorý vedie, keď do krajiny vstupuje a v bielej bandaske si odnáša liečivú vodu z prameňa. Špecifický ráz miesta Kosziba číta v kultúrno-civilizačnom, poeticko-metaforickom aj výskumno-maliarskom rozmere súčasne.

Termálny prameň je prepojený so systémom rúr a výmenníkovou stanicou, ktoré usmerňujú distribúciu tepla a vody. Rúry sú na povrchu skorodované, ich ochranná izolácia pretrhaná a celé miesto zanedbané, akoby človek, ktorý ho stvoril, naň zabudol. Hmatateľná atmosféra neprítomnosti človeka v spojení s tvorivou (de/kon-štruktívnou) silou prírody, dáva miestu fatálny až postapokalypticky charakter.

Osirelá technická konštrukcia pôsobí tak, akoby vytvorila novú alianciu s okolitou prírodou a v symbiotickom partnerstve ožila novým významom. V tomto pohľade sa stavba mení na telo, na živý organizmus zabezpečujúci metabolické procesy Zeme. Rúry sa stávajú črevami, alebo tepnami naplnenými horúcou krvou a para stúpajúca z prameňa pomyselným dychom. V prenesenej obraznosti sa rozľahlá krajina mení na materské telo, ktoré vodou ako materským mliekom vyživuje krajinu.

Špecifická poetická obraznosť miesta termálneho prameňa sa zakladá na zrušení dvoch opozitných kategórií, kedy sa technické neživé naraz stáva živým a netelesné, resp. neľudské, ľudsky telesným. Je to tiež podzemná voda, ktorá vo svojom pohybe ruší výrazové opozície a hlboké, vzdialené a ukryté v puklinách zemskej kôry, sa naraz ukazuje na povrchu, stáva sa vonkajším a hmatateľne blízkym. Voda nás rovnako konfrontuje s kategóriou času, so zákonom cyklickej premeny, striedaním života a smrti, ale aj časom dávnovekosti, trvania a dočasnosti. Kým termálna voda  odkazuje na hlboký geologický čas, pominuteľný čas ľudskej prítomnosti na obrazoch symbolicky zastupujú predmety ako bicykel, nádoba na vodu, alebo opustená chátrajúca stavba.

Všetky uvedené výrazové opozície sú pre autorku malieb významotvorné. Koszibu rovnako upútava kontrast tepla a chladu, stúpajúca para, ktorá kondenzuje v krajine a vytvára zvláštne atmosférické účinky. Toto je moment, ktorý Kosziba poníma ako výzvu pre maliarske zobrazenie unikajúceho a neuchopiteľného zjavu. Svoju pozornosť zameriava na rastlinstvo, detailne skúma alkalickú geografiu tohto vzácneho miesta, vegetačnú mozaiku ovplyvnenú vodným tokom. V snahe čo najvernejšie interpretovať miesto, usporiadanie hmôt a štruktúry technickej stavby v ploche obrazu, autorka vychádza z fotografii. Aj keď fotografie predchádzali maľbe, nosným je pre ne, aj pre jednotlivé fotografické kompozície, vždy subjektívny zážitok, ktorý autorka spolu s námetom rekonštruuje. Maliarske úsilie autorky preto charakterizuje snaha o zobrazenie niečoho, čo je a priori nezobraziteľne a tak v sebe zahŕňa prekonávanie nemožnosti. 

Kurátorka: Lucia Miklošková

Klaudia Kosziba (*1971) je maliarka a pedagogička..Vyštudovala maľbu v ateliéri Jána Bergera na VŠVU v Bratislave, kde od roku 2008 vedie Ateliér mal+by.. Kosziba sa primárne vyjadruje maliarskym médiom, pričom ju zaujímajú témy z dejín umenia, antické motívy, rastliny a nočné motýle, ako aj problematika pamäti, proces rozpamätávania sa, vynárania spomienok a zabúdania. Jej maľby sú charakteristické melancholickým výrazom, istým pátosom, neurčitosťou,,miznutím,,či naopak,, objavovaním zobrazených motívov. Výber zo samostatných výstav : Ostinato, Kysucká galéria, Oščadnica, 2024, Rytmus záchrany (s Erikou Szőke) Galéria J. Kollára, Banská Štiavnica, 2023 Pred premenou, Galéria mesta Bratislavy, 2023, Svätenie húb, Galéria 19, Bratislava 2023, After virtue, ExHit, Bratislava, 2022, Popol a síra, Galéria Krokus, Bratislava, 2018, Opakovanie. Nová látka, Galéria P. M. Bohúňa, Liptovský Mikuláš, 2016. Žije a tvorí v Bratislave.