Svet nepoznáme, nemáme o ňom úplnú či jasnú predstavu. Ak by sme ho chceli opísať, museli by sme sa spoliehať na detaily a fragmenty, na úseky a rozdielne perspektívy, ktoré by sme sa – podobne ako Izvor Pende vo svojich maľbách – snažili poskladať bez toho, aby sme si boli istí, či by tento obraz potom skutočne reprezentoval svet.
Ak by sa klamná ilúzia súdržnej predstavy sveta mala vyrovnať skutočným obrazom nášho fragmentárneho poznania, fragmentárne a úryvkové musí byť uchované ako koláž. V tomto zmysle sú obrazy Izvora Pendeho koláže – maľované koláže, ktoré sa oddávajú fragmentu, zachytávajú detaily a kontrastujú zlomy, rovnako ich aj spájajú do nového celku.
V stále novom prostredí, obraz po obraze, stráca svoj pôvodný význam. A stáva sa tak vhodným kúskom príbehu, ktorý používa jazyk presahujúci terminológiu. Z ich významu pretrváva náznak, skôr asociácia ako identifikácia, niečo na spôsob reprezentácie bez vyslovenia slova pre konkrétny predmet. A tak otázka, či sú obrazy Izvora Pendeho figuratívne alebo abstraktné, nedáva zmysel. Sú súčasne oboje a ani jedno, abstrahujú abstraktné aj figuratívne a samotné abstraktné vyhlasujú za predmet spochybňovania.
Ani – ani, „tiež a ani“ artikuluje svetonázor, ktorý nastavuje rozbité zrkadlo nášmu dostupnému slovníku, zážitok na nerozoznanie v dostupnom opise reality. V tomto ohľade sa maľby Izvora Pendeho vyrovnávajú aj so stratou, ktorú nesprevádzajú melanchóliou či malebným chválospevom na stratenú celistvosť, ale skôr prítomnosťou, ktorá umožňuje precítiť moment, precítiť čas, ktorý je mierou dní a hodín. Ako dlho trvá hodina, deň a ako dlho trvá maľba, obraz? Aká je história žltej alebo modrej a aký význam majú čiary nakreslené kriedou – skica, ktorá má iba naznačiť, čo príde, alebo je cieľom už samotná skicovitosť?
To nevieme, pretože tieto poznatky nestačia na to, aby sme opísali to, čo však dokážeme uchopiť a vnímať: to, čo nám je dôverne známe, čo rezonuje vo farebnej kompozícii. Hra s disharmóniou a rovnováhou, ktoré balansujú to, čo má rôznu váhu, zvláštnosť a odcudzenie pri pohľade na fragmenty, ktoré vzdorujú pomenovaniu.
Umenie Izvora Pendeho spočíva v uchopení neznámeho a neobvyklého ako známej skúsenosti, vo vyjadrení sveta, v ktorom fragmentárnosť nie je súčasťou celku, ale zdrojom.
Zdrojom, ktorý nám umožňuje priblížiť sa k pohnútkam a dojmom, ktoré nezapadajú do výrečnosti známych pojmov. Pozvať ich, aby spolu strávili nepoznaný čas nad rámec svojich dostupných identít. V tomto je tvorba Izvora Pendeho oslavou a pozvánkou zároveň.
Andreas Spiegl
