Keď som uvidel fotky priateľa Antona Fialu, stratil som reč a hlavne pojem o čase. Prírodné výtvory, ktoré ma na prvý pohľad očarili, vraj vznikali milióny rokov. Doslova ma omráčila žulová vlna, tisícky rokov rastúca do výšky, aby jej potom stekajúca voda pridala červeno-sivú žiaru. Vedci vraj odhadli jej vek na dva milióny sedemstotisíc rokov. Úctyhodný vek. Uznanie si zaslúži aj spôsob, ako ju Fiala nafotografoval. A nielen tento kamenný zázrak. 

V jeho austrálskej kolekcii imponuje bravúrne technické zvládnutie rozmanitých prírodných motívov. Niekto môže namietnuť: To sa mu fotí, keď sa nehýbu! Ako veľmi sa mýli. Fiala majstrovsky stavia do kontrapunktu veľký celok a veľký detail. Citlivo ho dokáže zdôrazniť jemným svetelným štichom (nech mi jazykári prepáčia, že sa vyjadrujem nespisovne, ale toto slovo najviac vystihuje, čo chcem povedať). Azda papršlek alebo lúč by mu mohli zodpovedať. Fiala si ani na cestách nič nezľahčuje, sníma krajinu zo statívu, čo mu umožňuje tvorivo narábať s expozíciou. Neuspokojuje sa bežným turistickým pohľadom, nešetrí krokmi, aby našiel to správne miesto. Jeho snímky nie sú plochým záznamom videného, majú hneď niekoľko plánov, doslova vťahujú diváka do scenérie. Pri prezeraní kolekcie sa ani chvíľu nenudíte, lebo na jednotlivých obrazoch sa stále niečo deje.

Fiala vytvoril snímky krajiny protinožcov, v ktorých však nič nie je postavené na hlavu. Z krajiny formovanej miliónmi rokov priniesol „miliónové svedectvo“. Už dávno som nevidel takú poctivo „odmakanú“ a invenčnú fotografiu. Klobúk dolu, pane!

Kurátor a autor textu: Marián Pauer

Vstup voľný

Výstava sa koná v rámci festivalu Mesiac fotografie 2025. Pozrite si kompletný program festivalu.