Záujem o časopriestorové artikulácie, procesuality a udalosti krajiny, ale predovšetkým o vzájomný vzťah krajiny ako „tušenej“, „predpokladanej“ či dokonca (v postuláte) nevyhnutnej „noumenality“ (veci o sebe) a krajiny ako fenomenálnych a mediálnych (prevažne fotografických) dvojníkov (vecí pre nás) tejto „noumenality“ je ústredným námetom fotografickej tvorby Michala Hubu. Fascinácia problematikou chronotopov a chronotokov krajiny a mediality krajinárskej fotografie sa v jeho tvorbe lokalizuje v liminálnom topose pomedzia Malých Karpát a Borskej nížiny. Je to principiálne kontaktné štúdium krajiny, ktoré sa deje rovnako krokom ako pohľadom, zrakom upretým pod nohy, ale aj ohmatávaním krajinných fragmentov, sedimentov prírodnej a kultúrnej histórie a chápaním procesov a udalostí artikulujúcich krajinu prostredníctvom erudície geologicko-geograficko-archeologicko-historickej lektúry, prevrstvovanej náhlymi transgresiami zmyslovej (estetickej) skúsenosti. 

Dlhá a kľukatá cesta krajinára v krajine za krajinou napokon priviedla fotografa k otázkam o povahe fotografie, výskum krajiny transformovala do umeleckého výskumu možností fotografického média. Ak je krajina časopriestorový proces, tak krajinu tvoria toky udalostí, ktoré viac skrývajú ako odhaľujú, ktoré sa možno (poučenému) oku vyjavujú prostredníctvom symptómov, ako z nich spraviť (bezprostrednú) viditeľnosť okamihu. Aký expozičný čas je schopný zaznamenať geologické plynutie? Akou clonou snímať sedimenty pod sedimentmi? Čo bude momentom priehľadu? 

Limitná nemožnosť vytvárať svetelný zápis takmer neviditeľného priviedla Michala Hubu najprv od obrazov symptómov a obrazov metafor k problému obrazovej skladby, laborovaniu s priestorovou syntaxou obrazov v rámci inštalačných prezentácií a autorských fotografických kníh. Geologické zneistenie fotografie však v jeho súčasnej tvorbe nachádza aj inú artikulačnú líniu: experimentovanie s materiálnymi procesmi vzniku analógového fotografického obrazu. Laboratórium zeme sa tu mení na laboratórium čiernej komory. Experimentuje so svetlocitlivými emulziami, ktoré nanáša, alebo ktorými prelieva deformovaný transparentný papier, následne ho exponuje a ponecháva silám pnutia, pôsobiacim počas procesu vysychania. Fyzikálne a chemické procesy vytvárajú svoj vlastný fotografický obraz, slepé mapy, zvrásnené, štruktúrne záznamy, morfogenetické metafory zemského povrchu.   

Kurátor a autor textu: Norbert Lacko

Vstup voľný

Výstava sa koná v rámci festivalu Mesiac fotografie 2024. Pozrite si kompletný program festivalu.