Na prelome 19. a 20. storočia prevládala v slovenskej výtvarnej tvorbe portrétna tvorba, krajinomaľba a zátišia. S novým pohľadom umelcov na svet a novým chápaním nielen umenia, ale aj jeho poslania však došlo k zásadným zmenám.

Ladislava Mednyánszkeho fascinovala veľkoleposť prírodných živlov, zároveň však pociťoval aj hlboký súcit s trpiacimi; vďaka tejto kombinácii sa dopracoval k mimoriadne bohatej, expresívnej figurálnej tvorbe, ktorá bola v našom maliarstve skôr ojedinelá. Krajinomaľbu v duchu lyrického realizmu doviedol na majstrovskú úroveň a stal sa jedným z najuznávanejších krajinkárov svoje doby.

Dominik Skutezky zas spracovával námety, ktoré nachádzal v každodennom živote mešťanov. Svoju životnú tému – prácu v medených hámroch – však objavil v okolí Banskej Bystrice. Výjavy zobrazoval s dovtedy nevídanou výrazovou silou a v širšom regióne tak udomácnil nový námet v žánrovej maľbe.

Vynikajúcim predstaviteľom slovenského symbolického maliarstva je Peter Július Kern a predvojnová tvorba Antona Jaszuscha zas do maľby vniesla postimpresionistické tendencie. Vďaka nim a ich tvorbe sa v neskorších obdobiach mohol rozvinúť fenomén slovenskej výtvarnej moderny.