Výstava je v poradí druhým projektom Nadácie Miloty Havránkovej (založenej v roku 2021). V súvislosti s nadačným konceptom, zameraným na podporu prezentácie fotografickej tvorby nielen etablovaných, ale i začínajúcich autorov*iek, bude výstava doplnená o podobne zameranú tvorbu mladej začínajúcej fotografky, ktorú nadácia vybrala na základe doporučení partnerskej akademickej inštitúcie (VŠVU v Bratislave).

Kurátorka výstavy: Anna Vartecká

Výstava Tekuté piesky predstavuje generačne širšie rozloženú líniu špecifického tvorivého prístupu k fotografii, kde je evidentná tak jej principiálna blízkosť s inými vizuálnymi médiami, ako i ohromujúca formálna vzdialenosť, ale predovšetkým veľká estetická, výrazová i obsahová synergia vychádzajúca z takýchto intermediálnych spojení.

V tvorbe Martina Štrbu, Martina Kollára a Ester Sabik je často kladený mimoriadny dôraz na budovanie obrazového priestoru, ktorý akoby odkazoval na postupy renesančných či iných klasických maliarov. Využívajú napätie vychádzajúce z asociatívneho spájania takmer nespojiteľného. Opierajú sa o akési kolektívne vedomie univerzálnych komunikačných kódov a zároveň o individuálnu skúsenosť jednotlivca, ktorá výsledný obsah obrazov vždy jedinečne posunie.

Martin Štrba (*1961) je významnou osobnosťou súčasného európskeho filmu a hoci je verejnosti možno známejšie jeho kameramanské pôsobenie vo filme, dôležitá a výnimočná  je i jeho fotografická tvorba. Pozornosť často upriamuje na osobný naratív a na skutočne esenciálne hodnoty ľudského bytia: láska, dôvera, blízkosť a priateľstvo.  Vychádza pritom zo žitej a videnej reality, jej stavebné obrazové kamene však prekopáva prostredníctvom média fotografie do nových, významovo ambivalentnejších, teda i komplexnejších schém.

Martin Kollár (*1971) vnáša do kontextu súčasnej európskej dokumentárnej tvorby mimoriadne dôležité obsahové i formálne podnety.  Intuitívne, ale i cielene nachádza témy, ktoré sleduje cez neobvyklú prizmu pohľadu. Rozširuje vlastné fotografické prístupy o režisérske stratégie, používa svojrázny humor hraničiaci s asociatívnou iróniou. Rôzne aspekty kultúrnej, spoločenskej i politickej absurdity aranžuje do kulisových obrazových schém, ale zároveň ich aj prirodzene nachádza v realite. Kombinácia autorského preparovania a režírovania nájdenej banality s princípmi magického realizmu dodáva jeho fotografiám naratívny a spektakulárny výraz.

Ester Sabik (*1994) pracuje s fotografickým médiom komplexne, otvorene a priepustne. Snaží sa o jeho neustále prerastanie s objektom, inštaláciou i performanciou tak, aby vniesla do svojich obrazov čo najplastickejšiu, a zároveň čo najambivalentnejšiu stopu jej vlastného prežívania každodennosti. Jej intuitívna a krehká tvorba je ovplyvnená súčasným ekofilozofickým myslením, východnou filozofiou a estetikou wabi-sabi.  Snaží sa viac menej o tlmočenie veľmi osobných správ do univerzálneho vizuálneho esperanta, kde každý obraz je slovom ukrývajúcim mikrovýznam, obrazové kompozície sú vetami a inštalácie príbehmi ďaleko presahujúcimi osobný mikrokozmos.

Tvorba všetkých troch autorov  v poslednej dobe  krúži okolo nedávno prežitej, bolestnej alebo inak zraňujúcej a zcitlivujúcej osobnej skúsenosti, ktorá výrazne vychýlila ich doterajšie vnímanie sveta i samých seba. Bolesť (či už psychická, alebo fyzická) súvisí s našimi osobnými životmi, ale aj so spoločenským priestorom a časom, v ktorom sú tieto životy situované.

Slovenská spisovateľka a filozofka Etela Farkašová v 90. rokoch minulého storočia písala o „formotvornom pôsobení bolesti, ba nielen o formotvornom, ale aj o pôsobení ontotvornom. Bolesť nás doformúva, dotvára, hnetie náš život, naše myslenie a cítenie do podoby, ktorá sa líši od podôb, do ktorých bolesť ešte nezasiahla.“  

Táto téma je v umení prítomná od nepamäti, pretože súvisí s naším bytím.  Dať bolesti zmysel je jednou z najprirodzenejších túžob človeka a ľudská tvorba je jednou z možností, ako s ňou rozvinúť konštruktívny, nadindividuálny rozhovor. Niekedy poetický, surreálny, inokedy takmer metafyzický potenciál takto iniciovanej tvorby, často postrádajúci akúkoľvek vysvetliteľnú racionalitu, zrazu odkrýva hlbší zmysel, ktorý bol predtým mimo naše referenčné i senzorické pole.

Tekuté piesky sú možno dočasne nestabilným priestorom, ten nám však môže pripomenúť našu spoločnú zakorenenosť v medziľudských vzťahoch, kde nie sme izolovanými autonómnymi subjektmi, ale koexistujúcimi bytosťami v záchranných sieťach sociálnych i prírodných súvislostí. Nie vždy ich dokážeme vysvetliť, navzdory tomu sme nimi neustále formovaní a fascinovaní. 

Výstava bude v poradí druhým projektom Nadácie Miloty Havránkovej (založenej v roku 2021). V súvislosti s nadačným konceptom, zameraným na podporu prezentácie fotografickej tvorby nielen etablovaných, ale i začínajúcich autorov*iek,  bude výstava doplnená o podobne zameranú tvorbu mladej začínajúcej fotografky, ktorú nadácia vybrala na základe doporučení partnerskej akademickej inštitúcie (VŠVU v Bratislave).

Text: Anna Vartecká

Vstupné: 5 €

Pozrite si program celého festivalu Mesiac fotografie 2022.

Organizátori:
Nadácia Miloty Havránkovej, Galéria mesta Bratislavy

Partneri:
Stredoeurópsky dom fotografie, Mesiac fotografie, Vysoká škola výtvarných umení v Bratislave, Bratislava, hlavné mesto SR

Projekt finančne podporili:
Nadácia mesta Bratislavy, Nadácia TA3, Grossbyt, Bright