Branislav Štěpánek, kurátor
Vstup 2€

Mesiac fotografie 2017

Miesto: Kaplnka sv. Jána Evanjelistu, Františkánska 1, Bratislava
Utorok - nedeľa 15:00 - 19:00

------------------------------------------

Mnoho umelcov sa vo svojich prácach neustále vracia k témam, akými sú láska, narodenie či smrť. Tí najlepší z nich dokážu týmto univerzáliám dodať unikátny a osobný charakter. Z mojej skúsenosti je jedným z najsilnejších príkladov Seichi Furuya, japonský fotograf, ktorý zachytával svoju manželku trpiacu schizofréniou počas jej choroby až do smutného a predčasného konca. Furuyov projekt je azda tým najintímnejším dielom, pretože ako fotograf poskytol zároveň objektivitu šošovky a extrémnu subjektivitu manželovho oka.   Pre mňa sú najlepšími fotografmi tí, čo sa neboja dokumentovať zármutok. Zamyslite sa nad sériou Nobuyoshiho Arakiho zachytávajúcou umieranie manželky, ikonický Rodinný podnik Mitcha Epsteina, Pohrebný vlak RFK (Robert F. Kennedy) od Paula Fusca (osobný zármutok na národnej úrovni) či portréty matkiných šiat od Miyako Ishiuchi. Smrť priťahuje fotografov azda vďaka svojej neodmysliteľnej tajomnosti, a zároveň pre príležitosť popasovať sa so svojimi démonmi. Fotografia je istou formou terapie.  

Okrem spomínaných vnútorných aspektov treba spomenúť aj fakt, že čím osobnejší projekt je, tým väčšiu šancu má, že sa prederie cez vonkajší zmätok našej kultúry, tak tesno orientovanej na obrazy. Príbeh ukrytý za sériou fotografií je dnes rovnako dôležitý ako obraz samotný. Osobné rozprávanie o snímkach vytvára hĺbku a zmysel, pozdvihuje fotografiu a robí ju naozaj ľudskou. Fotografi a umelci, ktorí sa dostanú za plytký estetizmus, sú o to zaujímavejší. Technická zručnosť sa dá naučiť a neskôr zdokonaliť; odkrývať svoju zraniteľnosť s nádejou, že s divákom vytvorí spojenie, je oveľa, oveľa ťažšie.   Pre všetky tieto dôvody je veľmi vzrušujúce naraziť na dielo so silnou myšlienkou a aj silným príbehom. V okamihu, keď som uvidel prácu Moisés od Mariely Sancari, som sa zamiloval. Marielin projekt podmienila otcova smrť, najmä fakt, že jej nebolo dovolené vidieť jeho telo. Doteraz nevie, prečo to tak muselo byť – možno to bolo kvôli príčine smrti (samovražda), možno pre náboženské presvedčenie jej rodiny.    

Aby to celé dokázala spracovať a uzavrieť, uverejnila Mariela novinový inzerát so starším portrétom svojho otca. Žiadala mužov v jeho veku, aby si fotografiu prezreli a kontaktovali ju v prípade, ak by našli medzi sebou a fotografiou akúkoľvek podobnosť. Napriek nezvyčajnosti  požiadavky ľudia jej prosbe vyhoveli a pomohli. Výsledkom je dojímavá séria portrétov, z ktorých každý ukazuje muža stelesňujúceho niektorý z aspektov Marielinho otca.   Táto rekonštrukcia je však viac než len ukážkou podobnosti. Sancari požiadala mužov, aby si obliekli šaty jej otca, na jednej z fotografií dokonca „zástupný otec“ češe Mariele vlasy. Zatiaľ čo fotografie sú celkom jednoduché, z príbehu v ich pozadí naskakujú zimomriavky. Tento dojemný projekt je vizualizáciou cesty, ktorú musela mladá žena prekonať, aby našla pokoj. Navyše je aj demonštráciou toho, ako pridanie osobného rozmeru môže fotografii dodať neuveriteľnú silu.