Horror vacui – pre väčšinu výtvarníkov dobre známy termín vyjadrujúci strach z prázdnoty bieleho papiera či plátna pred prvým ťahom ceruzy, pera alebo štetca. V prípade Rudolfa Filu to bola v rámci jeho tvorby premalieb každodenná tvorivá hra nie so strachom z prázdnoty bieleho papiera, ale so strachom zo stereotypu každodennosti. Proti nemu pravidelne bojoval hravým maliarskym intervenovaním do ním vybranej obrazovej predlohy klasického autora.

Ten iskrivý intervenčný doplnok, tá inven-čná poetická elipsa, ktorú vsúval do vybranej
reprodukcie presne na také miesto, kam ne-vyhnutne patrila, dokázala zakaždým adek-vátne „roztancovať“ nesmierne kreatívny dialóg autora nielen s pôvodnou predlohou, ale vďaka nej aj s každým senzibilným recipientom.

V prípade Filových premalieb je to v prvom rade pestrá výrazová škála rôznych maliarskych svetelných a farebných rytmov, kon trastov a súzvukov vytvorených prostred-níctvom súboru štetcových línií, bodov a škvŕn, ktoré pod svojím povrchom vždy ukrývajú nejakú viacvrstvovú významovosť. Avšak tá, paradoxne, nikdy nebude v plnej miere verbálne dekódovateľná.

Ako má človek verbálne interpretovať niečo, čo v sebe synkretizuje okrem vizuálno-výtvarného espritu aj meta-foricko-literárne, zvukovo-hudobné a s urči-tým nadhľadom aj pohybovo-tanečné stopy? Autor vďaka nim motivuje recipienta vnímať gesamtkunstwerk jeho diel celostne, skrz všetky jeho vizuálne, poetické, hudobné a „tanečné“ stopy naraz.

Miloš Štofko