Umelecko-výstavné projekty grafičky, maliarky a ilustrátorky Zuzany Mlynárčikovej sú subtílne ale inovatívne. Nadväzujú na dlhú a úspešnú tradíciu našej grafickej tvorby, a túto tradíciu tiež cieľavedome rozvíjajú uvažovaním o globálnych a aktuálnych témach, ktoré sa materializujú cez osobnú skúsenosť a prežívanie autorky do pôvabných nadindividuálnych diel. Mlynárčikovej obrazy sa vyznačujú poetickým štýlom, metaforickosťou, delikátnym koloritom a vo formálnej rovine aj kontinuálnym experimentovaním v médiu monotypie – skúmaním možností textúr, vrstvenia a stieraním hraníc medzi maľbou, kresbou, tlačou, kolážou a priestorovým objektom. Témy, ktoré prináša sú mnohovrstevné (vnútorné zápasy a prežívanie, príroda a vzťah človeka k nej).
Najnovší výstavný projekt "Tlaková výš" predstavuje obrazy, ktoré "tematizujú pozíciu človeka v meniacom sa svete a jeho 'duševnú klímu'". Tlaková výš ako 1. meteorologický výraz, 2. metaforické pomenovanie psychického rozpoloženia, a jeho neustály prúdiaci, meniaci sa kolobeh, a 3. ako označenie grafických techník, kedy výtlačok vzniká pôsobením tlaku na farebnú plochu (monotypia). Duševnú klímu by sme tu mohli chápať nielen ako aktuálnu náladu alebo psychický stav, ale ako komplexné psychické a emocionálne pozadie, celkový pocit vnútornej rovnováhy alebo disharmónie, ktoré ovplyvňuje ako človek vníma sám seba v kulisách sveta.
Autorka vo svojom uvažovaní k výstave pokračuje: "V mnohých obrazoch sa navracia motív mokrade. Mokraď vnímam ako uzavretý ekosystém, prenesene ako priestor nahromadených emócií, najrozmanitejšie prostredie utvárané a hromadené roky, ktorý dáva priestor na vlastnú kontempláciu a čerpanie živín. Mokraď znázorňujem aj ako akvárium – ako uzavretý priestor, chránený i otvorený pred vonkajšími vplyvmi, priestor pre vnútorný svet a jeho prežívanie."
Mokrade ako habitat sú jedným z najbohatších ekosystémov na druhovú rozmanitosť (vtáky, obojživelníky, hmyz, riasy, machy, rastliny, najmä trávy). Ich vysúšanie je príčinou zániku biodiverzity a spôsobuje to aj zvýšenie zraniteľnosti krajiny voči extrémnym prejavom počasia (sucho, povodne). Mokrade majú nesporný ekologický aj spoločenský význam, ich úbytok je ukazovateľom plazivo pokračujúcej straty prírodného sveta. Mokrade ako vizuálne zaujímavé a komplexné prostredie (voda, blato, rastliny, odrazy, hmly, pohyb) sú ideálne na umelecké zachytenie vrstvenia, odtlačkov štruktúr, rozplývajúcich sa tvarov s nejasnými kontúrami. Abstraktné tvary môžu vyjadriť premenu a rozklad. Uložené vrstvy sedimentov sú v zásade vrstvami času, ktoré (do istej miery) umožňujú "vykopávky" z pamäte a oživenie fragmentov minulých príbehov. Symbolicky fungujú mokrade aj ako cyklus života, aj ako ženský princíp – ako úrodná a tajomná pôda, tvoriaca a pohlcujúca zároveň.
"Pri práci využívam ako predlohy vlastné počítačové skice, kde manipulujem s rôznymi obrazmi, vrstvím ich, prekrývam. Vznikajú tak rôzne deformácie a zvláštna svetelná a farebná estetika, niekedy inverzia, negatív. To pretavujem do svojej monotypickej maľby, ktorá tiež vzniká vrstvením."
Systematickým "manipulovaním" obrazov získava umelkyňa autentický vzhľad svojich diel, využíva autorskú kombináciu techník a postupov, vrstvenie obrazovej skladby v technicko-vizuálnej aj obsahovo-symbolickej rovine. Monotypia (monotlač) je technika tlače, pri ktorej (na rozdiel od iných "klasických" tlačových techník) je z originálneho návrhu – prostredníctvom transferu obrazu z podložky – výsledkom obyčajne jedinečný (väčšinou aj jediný) výtlačok. Kontrolovaná náhoda a nepredvídateľné momenty výrazne ovplyvňujú výsledok a spočíva v nich do veľkej miery aj atraktivita tejto dnes pomerne populárnej techniky, pre ktorú je typická subjektivita, sloboda, variabilita, radikálne experimentovanie s vizuálnym jazykom (alternatívne metódy, neortodoxné praktiky), zneisťovanie a rozmazávanie hraníc tradičnej tlače a maľby.
"Prudké zmeny, ktorých jedným z prejavov je i klimatická kríza sa stali aj hlbokou psychickou krízou človeka a tieto dve roviny sa v mojom projekte neoddeliteľne spájajú. Na obrazoch ide o vzťah medzi figúrou a prostredím."
Zuzanine monotypie z hľadiska svojho obsahu skúmajú identitu, kultúrnu pamäť, symboly, prírodu a ekologické témy. Formálne ju zaujíma najmä krajina a figúra – ženská figúra vo svojom prostredí – syntéza figuratívnych a abstraktných elementov. Postava zredukovaná na abstraktnejší tvar si zachováva svoju siluetu, zároveň však splýva s okolím. Rozostrená kontúra môže byť chápaná ako metafora existenciálnej fluidity identity, kde hranice medzi subjektom a okolím sa rozplývajú. Technika monotypie umožňuje jedinečné efekty organickej štruktúry a materiálovej expresie. Využitie náhodnosti v procese vzniku podčiarkuje pominuteľnosť a neopakovateľnosť každého okamihu. Použitie bodkovaných vzorov pripomína drobné okamihy, ktoré sa zhlukujú a zase rozplývajú v čase. Farebné spektrum obrazov evokuje melanchóliu a introspektívnosť, a zároveň aj vitalitu, radosť a pôžitok z vnímania života v jeho plnosti. Hlava so zavretými očami môže vyjadrovať stav kontemplácie, pokoj, zastavenie, meditáciu o vnútorných svetoch človeka, ich prepojení s prírodou (ako naším prirodzeným prostredím). Naznačuje otázky o hraniciach medzi hmotným a duchovným, vedomým a nevedomým (prežívaním), v krajnom prípade otázky o konečnosti a ne/možnostiach presiahnutia individuálnej existencie.
Kurátorka a autorka textu: Silvia L. Čúzyová
31.10. o 17:00 sa k výstave bude konať komentovaná prehliadka.
Zuzana Mlynárčiková (1990, Poprad) sa venuje médiu maľby a monotypie. V rokoch 2009-2015 študovala na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave na katedre Grafiky, kde za koncoročnú diplomovú prácu získala Cenu rektora. Má za sebou niekoľko samostatných i skupinových výstav doma aj v susednom Česku. Jej diela boli publikované v básnických zbierkach a najnovšie v časopise Glosolália. Výstava v Zichyho paláci je je prvá sólo výstava v Bratislave. Žije a tvorí v Bratislave.
