„Čoskoro nájdete krajinu, kde sa budete cítiť ako doma.“
– Zoltán Berekméri

Zoltán Berekméri (1923–1988), maďarský fotograf ocenený titulmi AFIAP a EFIAP, bol objavený Katou Kálmán, zakladajúcou členkou Asociácie maďarských fotografov (Magyar Fotóművészek Szövetsége – MFSZ). Berekméri bol skromný fotograf, ktorý sa za svojimi fotografiami skrýval. Mnoho ľudí o ňom vie, ale málokto pozná jeho diela. Fakty jeho života sú jednoduché, chýba im veľkolepý obrat rovnako ako viditeľné momenty jeho verejného vystupovania. Narodil sa 11. júla 1923 v Kecskeméte. Po absolvovaní strednej obchodnej školy bol v rokoch 1942 až 1958 (až do svojich 35 rokov) poštovým úradníkom. Potom pracoval dvadsať rokov až do svojho odchodu do dôchodku ako umelecký fotograf Petőfiho literárneho múzea, v ktorom zaobstaral desiatky tisíc reprodukcií umeleckých diel, zbierkových predmetov a fotografií interiérov.

Fotografovať začal v štrnástich rokoch, keď si zaobstaral svoj prvý fotoaparát. Neskôr začal používať Rolleicord svojho mladšieho brata. Jeho talent prezrádza skutočnosť, že už po dvoch rokoch fotografovania sa jeho zábery vyznačujú kompozičnou istotou, dobrým priestorovým videním a presvedčivým využitím efektu svetlo-tieň. Jeho pozornosť je stále viac zamestnaná malými návalmi života a tvrdošijne sa k nim vracia. Aj po odchode do penzie jeho kreativita neustala; niekoľko pamätných fotografických obrazov z tejto doby sú toho dôkazom.

Najvýznamnejším tvorivým obdobím Berekmériho kariéry boli päťdesiate a šesťdesiate roky. Jeho fotografie, ktoré podávajú správy o týchto rokoch, nepribližujú vtedajší život s obvyklým príslušenstvom, znakmi a javmi, ale reflektujú ho svojím spôsobom videnia, v ich obraze samotnom. Kontemplatívna, introspektívna povaha jeho diel, ktoré nesú určité štýlové rysy, je autorovým vedomým úsilím. Jeho vynikajúce kompozičné a priestorové videnie je pozoruhodné a jeho citlivosť na svetelné a tieňové efekty, imagináciu a abstrakciu je rozhodujúca a signifikantná v celom jeho diele.

Berekméri bol presným pozorovateľom drobných okamihov, jeho tiché, ale emocionálne bohaté obrazy akoby odtrhnuté od reality, uchovávajú odtlačky nadčasového, bezpriestorového sveta. Zoltán Berekméri sa usiloval o to, aby jeho fotografie zachytávali realitu umeleckým spôsobom, jeho obrazy a spôsoby prezentácie majú piktorialistický charakter. Berekmériho vzrušujúce kompozície sú nabité hrou svetla a tieňa a dynamikou utváranou napätím kontrastných vizuálnych foriem, ako v odrazoch na vlnách v rieke alebo v tieni vrhnutom na tvár. Jeho hlavným žánrom sú zátišie a krajina. Svojím umením pôsobil proti dominantným žánrom a trendom vtedajšej doby. Berekmériho snímky (na rozdiel od fotografických diel jeho súčasníkov) sú totiž takmer bez sociografických či dokumentárnych vplyvov. Jeho práca sa navyše vyznačovala vysokou technickou (remeselnou) zručnosťou a starostlivým spracovaním.

V jeho žánrových obrazoch a zátišiach majú rovnakú dôležitosť ľudia ako jednoduché predmety každodennej potreby – zaprášené fľaše, papierové vrecká alebo kusy tehál: symboly, ktoré svojím jednoduchým spôsobom zobrazujú Berekmériho podivný svet. Tieto uzavreté, vyvážené kompozície nútia diváka pozorovať a prehodnocovať vzťahové systémy. K svojim témam sa vracia po rokoch a skúma ich z inej perspektívy. Berekméri sa zrieka širšej prezentácie reality, namiesto toho sa zameriava na detaily, znova a znova svojou pozornosťou zvýrazňuje takmer nezameniteľne jednoduchý výsek reality, svoje myšlienky a životné pocity, úvahy o svete a prírode zhusťuje do zjednodušených vizuálov. To všetko robí zámerne po celý život.

Berekméri bol členom niekoľkých fotoklubov – Debrecen Photo Club, 1942–1944; Sopron Photo Club, 1948–1950; Békéscsabai Photo Club, 1954–1955; Asociácia maďarských fotografov (od 28. júla 1956). Medzinárodná fotografická asociácia (FIAP) prijala Berekmériho za svojho člena v roku 1958. Jeho prvá (a jediná) samostatná výstava v živote bola v roku 1985 v Ernstovom múzeu v Budapešti, získala množstvo domácich a medzinárodných ocenení a jeho umelecká tvorba bola ocenená Medzinárodnou federáciou fotografických umelcov (EFIAP). 

Na vrchole svojej kariéry, v období po roku 1958, vytvoril jedinečné, kvalitné a ucelené dielo, nedbajúce na idey a ideológie určujúce vtedajšiu dobu, ani na trendy vo fotografickom umení. Po dvadsiatich rokoch služby v Petőfiho literárnom múzeu, počas ktorých skomponoval svoj slávny kompozitný autoportrét, bol prijatý do psychiatrického ústavu v Pomázi, kde sa liečil po zvyšok života, a v ktorom 21. mája 1988 Zoltán Berekméri umiera.

Berekmériho odkaz
V roku 1995 zahájil Mihály Gera cyklus prezentácií autorovho diela s názvom Fényképtár Zoltán Berekméri (Fotogaléria Zoltána Berekmériho). Na počesť fotografa vzniklo aj zoskupenie Fotoklub Zoltán Berekméri, v ktorom sa spojili mladí amatérski fotografi z Békešskej Čaby a ktorý pôsobí dodnes. Berekmériho fotografie sú súčasťou zbierkových fondov Maďarského múzea fotografie v Kecskeméte a Petőfiho literárneho múzea v Budapešti. Zoltán Berekméri patrí medzi vynikajúcich maďarských fotografov, ktorých tvorba predstavuje kultúrne dedičstvo nielen maďarskej ale aj svetovej fotografie 20. storočia.

Text: Péter Baki

Vstup voľný

Výstava sa koná v rámci festivalu Mesiac fotografie 2023. Pozrite si kompletný program festivalu.