My.

~ Prechádzať sa v sebe… ako prechádzať sa mestom, v ktorom som vyrástla. Stretnúť seba pred dvadsiatimi rokmi. A o dvadsať rokov potom stretnúť svoje súčasné ja. Koľko už nás v tomto tele bolo a koľko nás v ňom bude? ~

Výstava Terezy Štětinovej, nazvaná Pozrieť sa na seba, ako keď sa oknom dívaš na záhradu, je o malom dievčatku schovávajúcom sa v tele ženy. O liečení rán dievčenskej duše; rán, ktoré sa menia na plačlivé grimasy v tvárach dospelých žien.

~ Stretnúť sa s dievčatkom, čo vo mne býva ako v domčeku. A pohladiť ho po vlasoch. Pohladiť Sa po vlasoch. Objať Sa a utrieť Si slzy. Vysvetliť tomu dievčatku, že nemá škaredú tvár, ako jej toľkokrát povedali. Vysvetliť Si, že nemám škaredú tvár. Pošepkať Si do ucha „si úžasná“, tak ako to šepkávam svojej dcére. ~

Jednotlivé sochy, reliéfy a objekty rozprávajú príbehy detstva, dospievania i dospelosti. Splietajú sa dohromady ako vrkoče dcér, za ktoré ich ťahajú matky a chlapci zo zadných lavíc. Jazerá z materského mlieka a kvapky krvi. Symboly odovzdanosti aj sily súčasne. Pramene. Čo bolo v minulosti zahalené studom a hlboko zakopané, derie sa tu na svetlo… na prijatie a oslavu. Túžba zvíťaziť nad zažitými vzorcami ľútosti a sebahany a hľadanie schopnosti pozrieť sa na seba očami svojich milovaných.

~ Kiež by som doň mohla vojsť ako do krásneho domu a pozrieť sa na seba, ako keď sa oknom dívaš na záhradu. ~

~ Kedysi mi mama bola Všetkým. Teraz som Všetkým ja. Som niekoho všetko. Ale čo som svoje? ~

~ Som matkou svojmu vnútornému dieťaťu. ~

~ Fúkam mu odreté kolená. ~

~ Fúkam Si odreté kolená. ~

Kurátorka: Klára Vavríková