Tváre sú vesmírom, je v nich vpísané všetko, čo sa udialo a udeje.
A my, ktorí ich nosíme, len dopĺňame režisérov zámer vystupovania hercov na javisku.
To divadlo sa nazýva Globe a ten kus sa volá Život.
Miesto a čas máme určené a pohyb predpísaný, ako v divadle Kabuki.
Miestom je Zem a čas je elastický.
A fotografia zachytáva tú elasticitu stotín sekúnd, ktoré sa stávajú vekmi, až kým neprejdú horizontom udalostí niekam do večnej večnosti.
Ak sa dívate na portrétovanú osobu, vidíte ju, alebo seba?
Vidíte súčasnosť, alebo minulosť?
Každý sa rád díva na portréty ľudí, portrét je časové zrkadlo, vidíme v ňom to, čo sme získali a stratili zároveň.
A keď je fotograf pozorný, a to Táňa Hojčová je, všimne si ten zvláštny svit medzi vonkajším a vnútorným. To, ako sa javíme sebe a ostatným a to svetlo, ktorým sme.
Je to len otázka clony a expozície.
Fotografia je kresba svetlom, alebo lepšie povedané tieňom.

Prevediem vás po výstave.
Dušan Dušek vo svojom Zimohrádku,
Joska Skalník vypúšťajúci oblaky,
Lucia Šípošová kráľovná kabaretu,
knihotaur Kornel Feldváry v svojom Labyrinte,
maliar Daniel Brunovský vo svojom ateliéri,
Milan Čorba stretávajúci sám seba,
Emília, žena kvet,
Peter Uličný, smutný básnik,
Viliam Klimáček vo svojom divadle pamäti,
Martin Huba,
Mária Hlavajová na Bienále v Benátkach,
vždy chvíľa poézie s Mirkou Ábelovou,
Juraj Benetin, architekt, hudobník,
Pavel Daněk s modrými očami a superschopnosťou robiť Jazz,
režisér Martin Hollý,
Ina Gogálová ako Femme Fatale,
hudobný skladateľ Majlo Štefánik v svojom štúdiu,
Csongor Kassai ako Pierot v civile,
Kristína Farkašová a spol.,
básnik Jiří Olič,
dvojnásobný Petr Nikl, maliar a hudobník a ešte oveľa viac,
František Skála sčasti sakrálny,
Andy Hryc ako Selim paša,
Juliana Mrvová a jej Kvety,
Martin Štrba a Ďuro Johanides v Colmare,
Vidiek v Rovinke pri chlieviku,
vášnivý čitateľ Marián Varga,
Ugo Rondinone, americký umelec švajčiarskeho pôvodu,
drahý priateľ, sochár Stefan Milkov ako Gandalf,
Jaroslav Róna a David Vávra čiastočne naklonení,
Danglár vo svojom domácom ateliéri,
Roman Luknár fajčiaci,
Ady Hajdu smútiaci,
že výstava je už na konci.
Tak znova.

Laco Teren

Biografia

Narodila sa v roku 1961 v Detve. Po skončení základnej školy sa presťahovala k starým rodičom do Bratislavy, kde nastúpila na strednú umeleckú školu, odbor fotografia. Po jej skončení a ročnej praxi fotografky pri filme na Kolibe bola prijatá na Filmovú akadémiu múzických umení v Prahe, kde v roku 1987 absolvovala katedru fotografie u profesora Šmoka. Od roku 1980 pracovala aj pre Divadlo pre deti a mládež v Trnave. Od roku 1992 pracovala ako reklamná fotografka, tým sa živila. Vždy sa venovala aj svojej voľnej tvorbe. Veľké samostatné výstavy mala v Bratislave, Prahe, Dolnom Kubíne, Žiline, Nových Zámkoch, Washingtone, Paríži, Budapešti, Varšave a na ďalších rôznych miestach. Žije a pracuje v Bratislave.