Štefan Papčo už dávno začlenil do svojej práce „gramatiku“ horolezectva, čím naznačil, že umenie, podobne ako horolezectvo, je hľadaním, ktoré nemá za cieľ dosiahnutie ani ovládnutie, ale skôr jasnosť: uznanie krehkosti, prijatie nedokončenosti a pochopenie, že „chýbajúca časť“ môže prispieť k významu celku.

"Jedine v umení prispieva chýbajúca súčasť k celkovému významu." (Bernadette McDonaldová, Kurtyka, Poľská hviezda svetového horolezectva, 2019)

Najnovšie diela Štefana Papča vychádzajú z rovnakého pohybu extrakcie, napätia a impulzu. Autor skúma procesy transformácie – pomocov vrtov a odhaľovania, ktoré sú vlastné pôvodnej technike spracovania kameňa. Sochy sa nachádzajú v liminálnej zóne, kde sa minerál, tradične vnímaný ako nehybný, stáva nositeľom (vznikajúceho) pohybu.

The One Who Breathes ilustruje túto dynamiku: forma v priebehu vzniku, sotva oddelená od žuly, ktorá ju ešte obsahovala, nesie stopy svojho vytrhnutia ako znaky minerálneho zrodu. Masa kameňa v procese ťažby si, poznačená priamymi vrtmi, zachováva stopy po oddelení. Socha sa javí ako prechodný stav, svedok napätia medzi nehybnosťou a pohybom, medzi už obsiahnutou formou a formou, ktorá sa rodí. Objavujeme otvorené bloky, rozštiepené plochy, naklonené objemy, kde kameň akoby váhal medzi zrútením a pohybom. Štefan Papčo vizualizuje zastavený moment širšieho procesu – procesu, v ktorom sa hmota odčleňuje, oslobodzuje a hľadá si novú vlastnú polohu. Sila diela pramení práve z „vyťaženého“ pocitu napätia. Napätia smerom k niečomu, čo zostáva mimo dosahu – pocitu ilúzie, sna, tvorivého prebudenia alebo hľadania dokonalosti.

"Čas sa začal deformovať, predlžoval sa a skracoval, podľa nálady." (Bernadette McDonaldová, Kurtyka, Poľská hviezda svetového horolezectva, 2019)

Ostatné diela zo série Becoming – The One Who Became, The One Who Waits – rovnako zachycujú pozastavený okamih. Tento okamih, keď čas prestáva podliehať lineárnemu postupu, premení hodinu na deň a sústredí vnímanie na vnútornú intenzitu. Sochy sa javia ako zadržané v stave neistého prebudenia, stelesňujúce nie postavu, ale stav vedomia – dych, čakanie, očakávanie, v ktorom sa človek stáva iným. Podoba diel pripomína táborisko – vybraný moment, keď sa človek zastaví, aby prekonfiguroval svoje sily a vyjasnil si videnie sveta. Tu „stať sa“ znamená postupovať smerom k neznámemu. Motív sôch môže odkazovať aj na horolezeckú skúsenosť bivaku: prestávku, počas ktorej sa prehodnocujú telesné a mentálne pozície. Tieto diela akoby obývali krehký priestor medzi tým, čo opúšťame, a tým, k čomu smerujeme.

Fourth Step využíva minimálne a abstraktné gestá. Tu zlomenina a šev, ako aj fragment tkaniny integrovaný do kameňa, vytvárajú „mikrosituácie“, v ktorých sa ľudské gesto zapisuje do geologickej časovosti. Dielo materializuje stretnutie vrstiev hmoty a ľudských stôp v logike, kde artikulácia nadobúda väčší význam ako rozuzlenie. Zásah, ďaleko od toho, aby protirečil mohutnosti materiálu, zdôrazňuje jeho vrstevnatosť: minerálne sloje pretkané stopami prítomnosti, práce alebo myslenia. Prostredníctvom Fourth Step môže divák vnímať posun, povznesenie, „krok k večnosti“ – nie v mystickom zmysle, ale ako skúsenosť zintenzívneného času, kde každý pokrok, zdá sa, približuje k niečomu, čo presahuje jednotlivca.

Aktuálna tvorba Štefana Papča predstavuje sochárstvo ako skutočné pole skúseností, kde sa stretávajú čas, emócie a forma. Jeho sochy zachytávajú prechodné stavy – zlomy, naklonenie, váhanie, pozastavenie. Pomenované javy zhusťujú vzťah medzi gravitáciou a hybnosťou. Nič nie je nemenné; kameň, hoci masívny, sa zdá byť oživený vnútorným napätím, pripravený skĺznuť, narovnať sa alebo prekročiť prah.

Autor nehľadá monumentalitu, ale presnosť: zviditeľnenie okamihu, keď sa materiál otvára, keď sa postava oddeľuje, keď sa pohyb rodí, ešte skôr ako sa stane. Všetko spočíva v úprimnom vzťahu k prítomným silám – gravitácii, únave, neistote, túžbe ísť ďalej. Úprimnosť, ktorá nás provokuje, vyzýva: Ako sa zapojiť do tohto skúmania zmyslov a vedomia? Aká časť nášho života rezonuje v týchto dielach, akými dočasnými stavmi prechádzame? V tomto priestore napätia sa sochy stávajú nestálymi bodmi a prahmi, ktoré nám umožňujú vnímať umenie nie ako objekt, ale ako prežitú skúsenosť, krehkú, nedokončenú, ale plne významnú.

Kurátorka: Silvia Van Espen