Srandičky, srandičky... niekedy sa objavia v knižkách a vyzerajú, akoby nám naschvál chceli roztiahnuť ústa od ucha k uchu. Ilustrácie, ale že vtipné. Dopĺňajú texty, navodzujú atmosféru, dodávajú chuť čítať ďalej. A niekedy k tým textom stavajú „ďalšie poschodie“ významu.

Nestačí len mať nápad. 

Vtip zašifrovaný v ilustrácii, ktorý čitateľa či čitateľku prekvapí pointou, ktorý ich v hlave pošteklí tak, akoby ich šteklil pod pazuchami, čiže do chechotu, si vyžaduje kresliarsku virtuozitu. Vedieť ako, čo a kde umiestniť aj štylizovať, kde nechať hovoriť len gesto, kde k nemu naopak pripnúť význam vo forme odkazu či kúska textu. Niečo zvýrazniť, niečo skryť, nájsť ten správny tlakový bod. A ešte musí aj byť ľahký, zrozumiteľný na prvý pohľad. Vysvetľovaný vtip by predsa nebol vtipom. 

Koniec koncov, o dobrom kreslenom humore hovoril kedysi aj Kornel Foldvári: „Čím bujarejšie hulákame a ujúkame, tým menej kohosi rozosmejeme. Nanajvýš vyvoláme pocit trápnosti. Humor, ešte aj ten najdrsnejší, je plachý. Prichádza ticho a zaiskrí až oveľa hlbšie – keď sa dotkne našich predstáv. Ak máte kohosi rozosmiať, dávkujte svoje úsilie striebornou lyžičkou, a nie lopatou.“

Niekedy sú smiešne samotné scény na obraze. Alebo už pohľad na postavu – na to ako stojí, ako padá, ako kráča, ako sa tvári – v nás vyvoláva smiech. A inokedy je to situačné, nič samostatne smiešne nie je, ale pokope je to dopopuku.

Ten dar – rozosmiať – nie je daný každému ilustrátorovi či ilustrátorke. A tak sme vyberali citlivo. Na stenách galérie neuvidíte prvoplánové fóry. Vyberali sme tie, ktoré naozaj reflektovali, dôstojne sekundovali autorom aj autorkám textov, ktoré spájali knižné dielo s reáliami vtedajšej doby.