Komorná výstava Slavomíry Ondrušovej s názvom Let go v bratislavskej galérii Nova, predstavuje výsledky štipendijného projektu v podobe autorskej inštalácie z rozsiahlej kolekcie kresebných zápisníkov.
Kurátorka: Sylvia L. Čúzyová
Slavomíra Ondrušová (1985) patrí do mladšej generácie slovenských umelcov a umelkýň prirodzene sa pohybujúcich vo viacerých médiách, v rámci ktorých určujú na domácej scéne progresívne smerovanie. Vyštudovala na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave, kde absolvovala magisterský aj doktorandský stupeň v ateliéri šperku (prof. Karol Weisslechner, akad. arch.), rok študovala šperk a kresbu aj na Estonian Academy of Arts (prof. Kadri Mälk). Je členkou viacerých združení v oblasti kresby aj šperku (Slowakische Smuckmannschaft, Must Joon, kresliarska skupina Dzive), vystavovala doma i v zahraničí, je ilustrátorkou, kurátorkou a v minulosti spoluzakladateľkou a redaktorkou Časopisu X o súčasnej kresbe.
Vedie Kurz kresby pre verejnosť v Slovenskej národnej galérii v Bratislave. Okrem autorského šperku a malého objektu sa venuje „rozšírenému vnímaniu toho, čo je tradične považované za kresbu“. Dlhodobo rozvíja praktický aj teoretický výskum v rámci vzťahov medzi kresbou a priestorom a zaujíma ju úloha kresby v kreatívnom procese myslenia a tvorby. „Kreslenie je ako myslenie, vedie od jedného nápadu k ďalšiemu.“ Vďaka rýchlosti a bezprostrednosti prenosu, ktorý je vlastný médiu kresby, môže byť zrakom viditeľný vizuálny záznam vnímaný ako „externalizovaná myšlienka“.
„Dôsledné zrakové vnímanie a zachytávanie zobrazovaného vlastnou rukou nám pomáha priblížiť sa a viac porozumieť veciam, situáciám a ich súvislostiam v priestore“.
Stovky subtílnych kresieb boli realizované ako každodenné introspektívne záznamy a dokumentujú individuálne prežívanie a potrebu zaznamenávať špecifické obdobie, v ktorom platné nariadenia, izolácia a absencia sociálnej interakcie ovplyvňovali vnútorné psychologické prežívanie, sústredenie a pozornosť, a tiež menili pohľad na priority, hodnoty a vnímanie vzťahov.
„Projekt vychádza z autorkinej potreby zaznamenávať prostredníctvom lineárnej kresby a kresby v priestore jej prežívanie, myslenie a pohyb. Autorka vníma kreslenie ako multisenzorický a časový proces, ktorý okrem konceptuálneho vkladu predpokladá úzke spojenie so samotným kresliarom, je prepojené s pohybom, videním a celotelesným vnímaním.“