Posadnutosť zmenou identity, vzhľadu či osudu sprevádza ľudstvo od nepamäti. Priťahujú nás mýty a fantazijné príbehy o upíroch, vlkolakoch či iných bytostiach prekračujúcich hranice ľudskosti, akoby samotná realita bola nedostatočná. Nejde pritom vždy len o únik pred skutočnosťou, ale aj o artikuláciu túžby po premene a možnosti stať sa niekým či niečím iným. Rôzne podoby transformácie dnes už nemožno vnímať len ako doménu bizarných a niché komunít – čoraz viac sa presúvajú do širšieho spektra spoločenských významov. Fungujú ako nasadené masky, nástroj adaptácie, stratégia prežitia alebo ako forma vylepšovania a sebavyjadrenia. Potreba „shape-shiftingu“, fyzickej premeny, je hlboko zakorenená v našej existencii.

Inšpirovaná mytológiou, folklórom či populárnou kultúrou a momentmi, keď sa stierajú hranice medzi ľudským a neľudským, duchovným a materiálnym či objektom a organizmom, skupinová výstava Shapeshifters spája umelkyne a umelcov rôznych generácií pôsobiacich v Rakúsku, Maďarsku, Nemecku a Českej republike. Napriek odlišným materiálovým prístupom a vizuálnym výstupom ich z rôznych konceptuálnych východísk zbližuje záujem o (ne)stabilitu, čas, metamorfózy či dočasné formy existencie. Namiesto zobrazovania uzavretých naratívov a fixovaných identít sa výstava zameriava na stavy prechodu a premeny. Prináša rozsiahle spektrum mediálnych výstupov od olejomalieb a prác na papieri až po keramické objekty, betónové či drevené sochy a readymady, pričom aj samotné materiály figurujú ako symboly a prostriedky premeny.

Výstava prepája dve odlišné, no rovnocenné naratívne roviny. Jedna je vedená figuráciou, druhá objektom, obe však nesú rovnakú váhu vo formovaní celku. Sledujeme postavy, ktoré sa menia, mutujú a odolávajú jednoduchej kategorizácii, aj objekty, ktoré nadobúdajú vlastný život, autonómiu a nové významy. Figurálne výjavy pracujú s osobnou aj kolektívnou mytológiou a zdôrazňujú pritom symboliku a metaforické vrstvy. Otvárajú otázky identity a psychologických stavov, ktoré sú nestabilné – v neustálom procese premeny, formované históriou, pamäťou či individuálnou skúsenosťou. Existujú v medzipriestore, v ktorom sa stávajú niečím alebo niekým iným. Na druhej strane stoja diela, ktoré si privlastňujú formy každodenných domácich predmetov. Autorským zásahom a rekontextualizáciou sa menia, ožívajú, získavajú antropomorfné kvality a stávajú sa nositeľmi tém spätých s ľudskou skúsenosťou. To, čo sa na prvý pohľad zdá dôverne známe, sa mení na niečo nejednoznačné, znepokojujúce a otvorené novej interpretácii.

Diela Moniky Grabuschnigg (1987, Feldkirch, žije v Berlíne) na pozadí atmosféry smútku a melanchólie komunikujú princípy premeny, starnutia a snahu o zastavenie či optimalizáciu týchto procesov. Autorka nazerá na ľudské bytie prostredníctvom každodenných objektov, ktoré vkladá do nových kontextov. V aktuálnej sérii keramických objektov Cold Storage ju inšpiruje motív chladničky, ktorú nevníma len ako miesto, kde sa spomaľuje kazenie potravín či uchovávajú lieky, ale aj ako osobný archív či kurátorovaný intímny priestor ponúkajúci pohľad na jednotlivca. Keramické odliatky dverí chladničiek kombinuje s fotografiami z vlastného archívu či s baleniami farmaceuticko-kozmetických výrobkov. S témou pominuteľnosti a absencie pracuje aj objekt Bench (Egg Trays) (2024) spájajúci drevený readymade kostolnej lavice s keramickými a hliníkovými odliatkami. Objekt, ktorý tradične evokuje spiritualitu, očistu, hriech či nádej, sa premieňa na pripomienku niečoho, čo chýba na svojom mieste. Lavica zároveň nesie viditeľné stopy používania a opotrebovania, čím sa stáva pomyselným pomníkom starnutia a premeny.

Tobias Izsó (1997, Viedeň) pracuje s rôznymi technologickými a mediálnymi prístupmi a v poslednom období sa venuje najmä soche a inštalácii. Ako citlivý pozorovateľ najbližšieho okolia transformuje a rekontextualizuje každodenné predmety, časti odevu či nábytku do surreálnych až mierne znepokojujúcich podôb. To, čo je dôverne známe, sa autorským prepisom premieňa na niečo nestabilné a hybridné. Autorove drevené objekty si postupne vytvárajú vlastnú autonómiu, mení sa ich materiálnosť, statická podoba aj pôvodná funkcia. Sledujeme v priestore zamrznutý opasok s ukrytým ťahákom, ktorý slúži ako symbol detského správania v kontexte buržoáznej spoločnosti. Menia, zväčšujú sa a ožívajú aj šnúrky od topánok či monumentálne zipsy, ktoré sa rozprestierajú ako organické systémy odkazujúce na intimitu a okamihy zraniteľnosti. Izsóove objekty sú ovplyvnené estetikou tradičných viedenských kaviarenských interiérov a systematicky narúšajú očakávania spojené s ich materiálom či spoločenskými atribútmi.

Diela Sabiny Knetlovej (1996, Jaroměř, žije v Ostrave) zobrazujú štylizované figúry, ktoré sa pohybujú na hranici medzi mytologickými, ľudskými a zvieracími postavami. Autorkine signifikantné betónové sochy, doplnené kolorovanými segmentmi, nadväzujú na formálne princípy modernistického sochárstva, no zároveň evokujú archaické, takmer rituálne objekty z nejasne definovanej minulosti. Vybrané dielo Tíha minulých rozhodnutí (2026) predstavuje Knetlovej typickú hybridnú figúru balansujúcu medzi človekom a zvieraťom – leží na zemi, spútaná reťazou a zaťažená kameňmi. Jednoduchá, no úderná symbolika odkazuje na bremeno minulosti, na rozhodnutia, ktoré nemožno zvrátiť, ale aj na fyzické či psychické prežívanie. V najnovších dielach sa do autorkinej tvorby dostáva konkrétnejšia podoba portrétu, ktorá v minulosti absentovala. Figúry tak nesú ešte osobnejší rozmer a prostredníctvom autoportrétu otvárajú ďalšie psychologické roviny.

Štylizované stoličky na nenašepsovaných prírodných plátnach nemeckej umelkyne Oskar Rink (1980, Lipsko) sa nesnažia kopírovať realitu, nie sú banálnymi zátišiami ani dizajnovými objektmi. Symbolizujú portréty najbližších a uchovávajú stopy ľudí, ktorí na nich sedávali, pripomínajú situácie, ktoré v nich zažili, ale aj skúsenosti, ktoré autorku formovali a sprevádzali v rôznych životných chvíľach. Minimalisticky ladené dielo CR5 (Babo) (2022) formálne osciluje medzi obrazom a objektom a prekračuje významový aj fyzický priestor rámu. Zjednodušenou až skicovitou formou zobrazuje kreslo známej švédskej firmy, ktoré sa v autorkinom ponímaní stáva symbolom závislosti a falošného pocitu dôvernosti. To, čo pôsobí ako pohodlie, kontrola či priateľstvo, je v skutočnosti len krátkodobá ilúzia, ktorá sa rýchlo rozpadne. Autorkina kompletná séria predstavuje rozličné formy sedacieho nábytku, pričom ich všetky spája precízna práca s olejovou farbou nanášanou na surové plátno. Jednotlivé ťahy štetcom nezostávajú len na jeho povrchu, ale plynulo z neho vystupujú a pokračujú do priestoru v podobe vyrezávaných drevených konštrukcií.

Obrazové svety Dennisa Scholla (1980, Hünfeld, žije v Berlíne) prepájajú motívy tradičnej mytológie, kresťanskej ikonografie, ale aj prvky sci-fi či surrealizmu. Vizuálne podmanivé maľby a kresby zobrazujú postavy, zvieratá a fragmenty krajiny v zdanlivo harmonickom spolužití. Pri bližšom skúmaní sa výjavy začínajú rozpadať a odhaľujú zneisťujúce, miestami až znepokojivé situácie. Scholl buduje obrazové príbehy prostredníctvom symboliky a metafor, pričom pracuje s tradičnými archetypmi, ktoré posúva do súčasného kontextu. V jeho dielach sa prelína melanchólia s napätím, krása s brutalitou, neha s násilím. Bytosti existujú na pomedzí ľudského a neľudského, akoby patrili do sveta, ktorý je nám dôverne blízky, no zároveň zásadne cudzí. Vracajúcim sa motívom je postava pastiera, ktorého sprevádza tvrdohlavý, no zároveň pokorný osol a had – symbol transformácie, pokušenia a cyklickosti. Spoločne pozorujú jeden z kľúčových prvkov – oheň, premenlivú entitu, zdroj svetla aj nebezpečenstva, ktorý zároveň priťahuje aj ohrozuje. K téme premeny sa viaže aj kresba Aktaion (2023), inšpirovaná gréckou mytológiou a príbehom lovca, ktorý vyruší bohyňu Artemis pri kúpeli, tá ho premení na jeleňa a následne ho roztrhajú jeho vlastné psy. Mýtus o Aktaiónovi tu funguje ako extrémna forma transformácie, ktorá nie je voľbou, ale trestom.

Diela Alexandra Tineia (1967, Căușeni, žije v Budapešti) prinášajú osobitú autorskú mytológiu, ktorá nie je postavená na priamych naratívoch, ale skôr na psychologických ponoroch do mysle zobrazených či nás, ktorí ich sledujeme. Emocionálne portréty a komplexné figurálne kompozície – vychádzajúce z nájdených anonymných fotografických predlôh – existujú v nehostinnom bezčasí. Podobne ako autorova maliarska prax, založená na ustavičnom premaľovávaní, vrstvení a editovaní obrazu, aj jeho diela pretrvávajú v premenlivom stave – niekde medzi realitou a snom, konkrétnymi detailmi a abstrakciou. Fragmentárne prvky a pocit nedokončenosti vytvárajú atmosféru nestability, v ktorej sa obraz nikdy definitívne neuzatvára. Hoci nepoznáme minulosť ani identitu Tineiových hrdinov, nejednoznačnosť otvára priestor na interpretáciu a zároveň posilňuje ich univerzálny, až archetypálny rozmer.

Kurátor: Michal Stolárik