V súlade s filozofiou Jeana-Luca Nancyho, ktorý tvrdí, že telo nemáme ale ním skôr sme, Doganova situuje svoju najnovšiu tvorbu do hlbokej skúsenosti s telesnosťou. V dynamických ale jemných kresbách, odvážnych malieb a sprejovaných kompozíciách vytvorených podľa šablón vychádzajúcich z automatického kreslenia nepredstavuje telo ako objekt, ktorý treba pozorovať. Predkladá ho ako aktívnu, neustále sa vyvíjajúcu entitu, ktorú v čase formuje intimita, dotyk a pamäť.

Jadrom výstavy je roztrieštené telo, stvárnené vo fragmentoch, ktoré evokujú premenu a krehkosť. Doganova vo svojich dielach pripomína až spovednú úprimnosť Tracey Emin, najmä jej intímne neurotické kresby, ktoré konfrontujú v čase sa meniace ženské telo tu a teraz s emóciami v surovom stave. Podobne ako Emin, aj Doganova spochybňuje tradičné naratívy tým, že prezentuje ženstvo v jeho nedokonalosti a odmieta idealizované predstavy o kráse. Namiesto toho oslavuje zložitosť skutočnej, prežívanej skúsenosti. Jej kresby a maľby pôsobia ako dôkazy lásky a zároveň záznam bolestných ale nádherných stretnutí so sebou samou.

Erotika je v Inej radosti opakujúcou sa témou, ale je zásadne pretváraná prostredníctvom hlboko osobnej optiky. Dotyk a telo sú ústrednými prvkami, nie však ako predstavenie, ale ako intímne gestá spojenia a zraniteľnosti. Doganova používa šablóny a sprejové farby, ktoré predstavujú vrstvy zakrývania a odhaľovania. Odrážajú napätie medzi obnažovaním a ochranou vlastného bytostného Ja. Tieto gestá sú ozvenou spoločenského tlaku okolo ženskej sexuality a spôsobov jej skrývania a kontrolovania.

Chyby, zlyhania a náhody sú neoddeliteľnou súčasťou praxe Doganovej a zdôrazňujú jej prijímanie nedokonalého. Šmuhy, škrvny, premaľované časti a vymazané čiary sa stávajú metaforami nedokonalosti tela – jeho krehkosti, ale aj odolnosti a vývoja. Proces umeleckej tvorby je tu aj paralelou povahy rôznosti ľudských vzťahov.

Výstavou Iná radosť Doganova situuje svoju prácu do feministickej tradície znovuzískania ženského tela ako zdroja sily, rozprávania a tvorivej energie. Jej fragmentárne, zraniteľné a intímne (auto)portréty spochybňujú predstavu tela ako statického alebo úplného vo svojej totalite, namiesto toho ho reprezentujú ako dynamický fenomén a miesto vzťahov. Podľa Jeana-Luca Nancyho byť telom znamená tiež existovať v neustálom vzťahu k iným, k času a k túžbam. Radostina Doganova nás žiada o úprimnú a odvážnu konfrontáciu s našim vlastným “vtelením”. Pripomína, že v okamihoch stávania sa niekým s niekým iným možno nájsť nekonečný prúd životnej energie, zmyslu a lacanovskej jouissance.

Kurátorka a autorka textu: Lucia Gregorová Stach

Radostina Doganova (1975 Dobrič, Bulharsko) študovala na Strednej umeleckej škole v Plovdive a na Akadémii výtvarných umení v Sofii (1994 – 1996). Neskôr prestúpila na VŠVU v Bratislave, kde absolvovala magisterské (2001) a doktorandské štúdium (2010) u prof. Jána Bergera. Zúčastnila sa množstva skupinových výstav doma a v zahraničí, absolvovala rezidenčné pobyty v Indii, v Čechách, v Rumunsku, v Poľsku, v Bulharsku a vo Francúzsku. Samostatné výstavy realizovala v Sofii, Varne, Viedni, Mníchove, Berlíne, Lubljane, Záhrebe, Bratislave, Košiciach a i. Jej diela sú súčasťou prestížnych súkromných aj verejných zbierok, napríklad Národnej galérie v Sofii, Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky a Ministerstva zahraničných vecí Bulharskej republiky. Od roku 2021 Radostina Doganova vedie galériu súčasného umenia Station Contemporary Art Gallery v Bratislave, kde žije a tvorí.