Na umenie (koniec koncov ako na všetko) vytvorené ženami sa dá pozerať z rôznych uhlov. Môžeme tvrdiť, že takéto rámcovanie je zbytočné, veď umenie je len „dobré“ a „zlé“ a rod autora či autorky v jeho kvalite nehrá žiadnu rolu. Alebo naopak: môžeme „ženské“ umenie vydeliť a porovnávať ho s tým „mužským“. A môžeme ísť (a aj sme išli) úplne inou cestou – rozprávať návštevníkovi galérie príbehy žien, ktoré tvorili, počítať prekážky a zranenia, ktoré ich na ceste stretli, a to všetko v kontexte doby, v ktorej sa to dialo.

Naše pátranie po ženách v slovenskej ilustrácii odštartoval naoko banálny rozhovor s Irenou Tarasovou pri výbere jej diel na samostatnú výstavu. Rozkladali sme po stole desiatky obrázkov – všetky tie krásne knižky pre malé deti: Už ho vezú od Ľudmily Podjavorinskej či O jazýčku, ktorý nechcel hovoriť od Kláry Jarunkovej aj Kufrík od Libuše Friedovej.A zrazu spomedzi nich vypadla sýta modrastá koláž, zložená z desiatok drobných prvkov, zasekaných do seba. Čakanie na Godota od Samuela Becketta z roku 1966. „To ani nevieme, že ste ilustrovali.“ Hodila rukou. „Veď to ani nevyšilo. To je voľná tvorba. Nikdy by mi to nedali robiť. Také knihy ,vtedy‘ nedostávali ilustrovať ženy.“
    

Nerovnosti sú často ukryté v drobnostiach, v stereotypoch a hierarchiách. Vo zvykoch, prenášaných z generácie na generáciu často tak nenápadne, že ich po čase prijmeme za svoje, nezamýšľame sa nad tým, či sú spravodlivé alebo dobré. Výstava provokuje, odlupuje nánosy doby.

Diela, ktoré sú svojou kvalitou na špici ilustrátorského sveta 60. – 70. rokov dvadsiateho storočia, nielen dávame do rámov a vešiame na steny, ale skúmame aj to, aké dobré, aké kvalitné museli byť ženy, ktoré ich vytvorili, aby získali priestor, kde bude všetkým jasné, že nie sú len okrasou, ornamentom, tou príponou „-ová“, čo nestojí sama, ale vždy je k niekomu prilepená. 

Kurátorky: Ida Želinská, Miroslava Urbanová, Zuzna Maďarová