Na Azúrovom pobreží začínal fotografovať filmové hviezdy a populárne osobnosti. Pracoval pre Paris Match a mnohé iné magazíny a agentúry. Rozhodujúcim podnetom pre jeho fotografickú tvorbu bolo stretnutie s Picassom v roku 1951. Svojou prácou si získal umelcovu dôveru a úzko s ním spolupracoval do roku 1972.
Picasso mu umožnil fotografovať ho pri rôznych činnostiach: Picasso pri maľovaní, Picasso sochár, Picasso v keramickej dielni. Quinnov fotoaparát mohol nazrieť aj do umelcovho súkromia. Fotografoval ho pri odpočinku, pri stretnutiach s priateľmi, aj v rodinnom kruhu najprv s manželkou Françoise Gilotovou, neskôr s Jacqueline Roqueovou a deťmi aj s obľúbenými zvieratami.
Počas tejto plodnej a úzkej spolupráce Quinn vytvoril takmer desať tisíc fotografií z Picassovho života a práce, ktoré približujú umelca z mnohých uhlov pohľadu tak, ako to mohol urobiť máloktorý fotograf.
Mnohí svetoví fotografi Picassa fotografovali, boli však skôr zameraní na portrét, napr. Henri Cartier-Bresson, Robert Doisneau, Robert Capa, a i. a nemali možnosť sprostredkovať osobnosť Picassa v jeho umeleckej kreativite i ľudskej komplexnosti tak, ako Edward Quinn. Jeho fotografie sú síce bezprostredné záznamy, ktoré však nikdy vopred nearanžoval. Mal intuíciu, vedel ako najlepšie nastaviť kameru, aby výsledkom bola premena okamihu na svedectvo jedinečnosti osobnosti.
Eva Trojanová, kurátorka
Edward Quinn
Narodil sa 20. Februára 1920 v írskom Dubline, ako mladší z dvoch synov robotníka v pivovare Guinness. Bol autodidaktom vo viacerých oblastiach. Na začiatku 2. Svetovej vojny začínal ako hudobník v malej skupine v Belfaste. Po nemeckom bombardovaní jeho vlasti vstúpil do kráľovského letectva Royal Air Force, kde sa stal rádio navigátorom. Túto prácu vykonával aj po vojne a to vo viacerých leteckých spoločnostiach, ako napríklad Chartair a Lancashire Aircraft Corporation.
Koncom štyridsiatich rokov odišiel do Monaka za svojou švajčiarskou priateľkou Margaretou, ktorá pracovala v kniežatstve. Po svadbe zostal žiť na Azúrovom pobreží, pričom opäť začal pokračovať vo svojich hudobných aktivitách. Za tým účelom si zmenil meno, ktorému dal latinsko – americký nádych Eddie Quinero a začal vystupovať vo viacerých kabaretoch. Stále viac ho však zaujímalo fotografovanie a tak sa hudobného vystupovania postupne vzdal. Začal si kupovať časopisy venované fotografii ako napríklad Popular Photography, Modern Photography a Camera in Nice, z ktorých sa učil kompozícii a spôsobu fotografovania. Svoj starý fotoaparát Kodak vymenil za Rolleiflex 3,5 A. Práve s ním začal robiť svoje prvé “profesionálne“ fotografie. Jeho prvú fotografiu uverejnili v roku 1950 v časopise Irish Independent. Uvedomil si, že práve riviéra je ideálnym miestom na spoznávanie dovolenkujúcich a celebrít či už z oblasti umenia, show businessu, alebo politiky.
Všetci tí v rokoch nazvaných “zlaté päťdesiate a šesťdesiate“ navštevovali rovnaké hotely v Monaku, Nice, Cannes a Cap d’Antibes. Postupne začali fotografické agentúry ako Black Star v Londýne či American International News Service distribuovať jeho fotografie osobností ako napr: Grace Kelly, Aristoteles Onassis, Winston Churchill, Sugar Ray Robinson, Haile Selassie, Brigitte Bardot, ale aj Pabla Picassa, Maxa Ernsta, Alexandra Caldera, Francisa Bacona, Salvadora Dalího a Georga Baselitza do najrešpektovanejších svetových novín a časopisov. Mimoriadne pôsobivé fotografie Edwarda Quinna boli neskôr uverejnené vo viacerých knižných publikáciách a monografiách venovaných jeho dielu. Posledné roky života od roku 1992 prežil vo švajčiarskej dedinke Altendorf neďaleko Zürichu, kde v roku 1997 aj zomrel.
