Prejdite sa výstavou – nestretnete tu veľa ľudí. Uvidíte množstvo povrchov tam, kde by ľudia mali byť: prázdny oblek, čierny ovál postavený na stoličke namiesto trupu, postavu s nepriznanou tvárou a dav klaunov útočiacich na kancelársku skriňu. V tomto súbore diel Mihael Milunović odstraňuje človeka a ponecháva iba rolu – a potom, akoby navzdory vlastnému rozumu, necháva predsa len čosi uniknúť z jej vnútra. Z čiernej diery sa ku kôpke  tehál naťahuje ruka. Žena pokojne pokračuje v písaní, zatiaľ čo sa ani nie meter od nej rozpúta vojna kostýmov. Z kostýmu vždy čosi uniká. A práve to je podstatou celej výstavy. 

Bolo by ľahké, až príliš ľahké vidieť v tejto výstave kritiku inštitúcií, moci, oblekov, kancelárskych stolov a zasadačiek, opakujúcich sa na plátnach ako kulisy, ktoré nikto celkom neodpratal z javiska. Milunović však nie je nahnevaný maliar a ani táto výstava nie je nahnevaná. Zažil reálne dejinné udalosti – detstvo v krajine, ktorá sa rozpadla, rodina, ktorá prekročila hranice nástojčivo vytýčené dejinami, mestá a jazyky, ktoré sa mu v živote skôr hromadili, než by si ich vyberal. A vďaka niečomu z tejto skúsenosti podľa všetkého nadobudol odstup od ľahkovážneho pohŕdania ľuďmi, ktorí sa vyobliekajú a nasadia masku vážnosti. Vie lepšie než mnohí iní, že práve oblek či rovnošata sú často to jediné, čo drží človeka pohromade. Obleky na tejto výstave teda nie sú zloduchmi. Sú jednoducho prázdne, tak, ako väčšinou pôsobí aj samotná autorita. Milunović túto prázdnotu zachytáva skôr s nehou než s obžalobou. 

To, čo ho v skutočnosti zaujíma – a čo tvorí intelektuálnu os všetkých vystavených diel – je omnoho staršia a hlbšia otázka: aký je vzťah medzi tým, čo vnímame, a tým, čo je v skutočnosti prítomné? Filozofi sa k nej vracajú celé stáročia. Kant tvrdil, že nikdy nevidíme vec samu osebe, ale len tak, ako ju už spracovala naša myseľ. Merleau-Ponty zašiel ešte ďalej, keď hovoril, že vnímanie nie je dokonca ani pasívnym prijímaním podnetov – je to akt, konanie nášho tela, formované telesnou skúsenosťou. Vzdelanie, výchova, médiá, ktoré vypĺňajú priestor danej dekády– to všetko predchádza samotnému pohľadu a prednastavuje samotnú interpretáciu ešte skôr, než k nej mohlo dôjsť. Klaun znamená jedno. Tehla zasa druhé. Človek v obleku predstavuje autoritu, kompetentnosť, dôveryhodnosť – až kým si nevšimneme, tak, ako nás k tomu Milunović nabáda, že v obleku niet nikoho, a predsa si našu dôveru vynútil. 

Táto obava nie je ničím novým, no dnes je naliehavejšia než kedykoľvek predtým. Žijeme totiž v prostredí strojov vytvorených tak, aby generovali obrazy rýchlejšie, než ich je naše vnímanie schopné overiť. Milunović tieto otázky kládol štetcom omnoho skôr, než sa bolo treba pýtať, či je fotografia skutočná. To, že k nim dospel skôr, však neznamená, že sú menej naliehavé. Už len to, že ich maľuje ručne, pomaly, celé mesiace, je sám osebe tichý argument, že liekom na svet okamžitých, umelých obrazov môže byť zotrvať pri jednom obraze veľmi dlho a dovoliť mu pozerať sa na nás.

Ďalším dôležitým nástrojom je preňho mierka. V týchto dielach zohráva filozofickejšiu úlohu, než by sa mohlo na prvý pohľad zdať. Dve postavy sa stretávajú na podstavci v miestnosti, ktorej mierka je absolútne neúmerná ľudskému telu. Muž drží konské opraty za zaobleným sklom, zatiaľ čo mu pod nohami žiari celý jaskynný systém, o ktorom nemá ani tušenia. Tri malé postavy na konferenčnom stolíku dvíhajú pochodne, ani čoby vykonávali obrad o desaťtisíc rokov starší než nábytok naokolo. Milunović neustále umenšuje človeka v pomere k svetu, ktorý si vybudoval, no nevnímam to ako znevažovanie – podľa mňa je to presné, s ľahkou dávkou humoru. Nie sme skutočnými autormi priestorov, ktoré obývame. Zdedili sme inštitúcie, vežiaky plné kancelárií, konferenčné miestnosti, celý jazyk vážnosti, a potom sme sa do nich vyšplhali a začali sa v nich správať, ako keby sme ich sami vytvorili. Milunovićove diela jednoducho vracajú veciam správne proporcie. My sme malí. Priestory sú veľké. A predstavenie napriek všetkému pokračuje.

Ponúka sa tu aj psychologické čítanie blízke tomu, čo pred desaťročiami napísal Erving Goffman o spoločenskom živote ako divadle – podľa neho je samotná identita predstavenie, ktoré hráme pre publikum: naše ja na javisku a v zákulisí, tá maska, ktorá sa napokon už nedá rozlíšiť od našej tváre. Milunovićove prázdne obleky a beztvaré postavy posúvajú Goffmanovu teóriu ešte o jeden nepríjemný krok ďalej: čo ak si publikum prestalo všímať, že v kostýmoch už nikto nie je, no napriek tomu na ne reaguje? Oblek stále ovláda miestnosť. Uniforme sa stále salutuje. Monolitu sa stále prihovárame, ako keby nám mohol odpovedať. Ukazuje sa, že pokiaľ má prázdna stolička náležitý vzhľad, sme pozoruhodne ochotní s ňou vyjednávať.

A predsa je jedna časť, ku ktorej sa neustále vraciam a vďaka ktorej z týchto diel vyžaruje skôr nádej než cynizmus – každý jeden obraz ponúka únikový východ. Ruka naťahujúca sa z čiernej diery k tehlám. Žena, ktorá pokračuje v písaní vety bez ohľadu na chaos okolo seba. Postavička, ktorá vzbĺkne na tácke z fast-foodu a za ňou sa vznášajú strieborné balóny v tvare číslice osemnásť počas niečoho, čo vyzerá ako narodeninová oslava. Táto postavička – v závislosti od našej interpretácie – umiera, transformuje sa alebo jednoducho pripomína detstvo zvnútra, ktoré dohorieva, aby uvoľnilo miesto niečomu, čo bude nasledovať. Milunović nikdy nedáva svojim obrazom iba jeden význam, a nemyslím si, že ide o vyhýbavosť. Skôr ide o prejav rešpektu. Milunović je jedným zo skutočne vzdelaných ľudí, s ktorými som sa v tejto brandži stretla – hovorí viacerými jazykmi, je sčítaný a je zrejmé, že filozofii, psychológii a dejinám umenia sa venuje do hĺbky, nie iba pre efekt. Táto rozhľadenosť sa v jeho dielach neprejavuje okázalými odkazmi na silné mená a autority, ale zdržanlivosťou. Vie dosť nato, aby vedel, že jednoznačná odpoveď je menej ako otázka. Preto nám ponúkne kostým s trhlinou a nechá na nás, čo cez ňu prenikne. Verí, že sme dosť inteligentní a zvládneme nejednoznačnosť a nebudeme od neho chcieť, aby to za nás vyriešil. 

Ak by som mala na záver povedať, v čo táto výstava verí – pretože si myslím, že súbor diel môže niesť vlastné presvedčenie nezávislé od ktoréhokoľvek z obrazov – znelo by to asi takto: ľudia sú vo svojej podstate slušné, zvedavé bytosti, ktoré si zo strachu, zo zvyku a pod vplyvom zdedených dejín vytvorili nesmierne prepracované kostýmy. Tie sú natoľko presvedčivé, až občas zabúdame, že ich vôbec máme na sebe. Milunović od nás nechce, aby sme ich spálili. Maľuje len miesto, kde sa človek a jeho rola na chvíľu oddelia, a necháva cezeň preniknúť svetlo. Tá spojnica, šev – nie tehly, nie obleky, dokonca ani oheň – je skutočným predmetom výstavy. Všetko ostatné je len kulisa. 

Kurátorka a autorka textu: Jovana Ilić