V starostlivo koncipovaných kompozíciách oscilujú obaja umelci medzi figuratívnosťou a abstrakciou. Divák má dostatok priestoru, aby si diela sám rozkľúčoval.

Vizuálne motívy Vasilisa Avramidisa vychádzajú z hlbokého spojenia s prírodou a z detailného skúmania diel starých majstrov zo 17. a z 18. storočia a prepojenia s nimi, dopĺňajú ich architektonické odkazy a komplexne vyladené svetelné kompozície. Opakujúce sa motívy, ako sú vysoké stromy, mach alebo vegetáciou zarastené pozostatky architektonických diel, naznačujú plynutie času a s ním spojenú transformáciu miest. Avramidisove kompozície nesledujú lineárny príbeh, ale vznikajú prostredníctvom akejsi montáže osobných spomienok, zážitkov, odkazov a umeleckých vzorov z dejín umenia, ako aj súčasných dojmov. Autor postupne prekrýva a asociatívne spája viacero obrazových priestorov. Príbeh zostáva otvorený a diváci sa aktívne podieľajú na vytváraní významu.

V Avramidisových dielach sa ľudská bytosť objavuje iba ako stopa; jej prítomnosť je akoby len jemne naznačená v priestore, i keď sa autor neustále venuje zdanlivo všedným, každodenným činnostiam. Tváre zámerne absentujú alebo sú rozpoznateľné len v obrysoch, pretože inak by prezradili príliš veľa, komunikovali by príliš jasne alebo by sa mohli príliš javiť ako protagonisti. Postavy postupne pohlcuje príroda. Vzniká fúzna štruktúra, ktorej trvalo dominuje flóra a fauna. Architektúra, naopak, slúži ako protiklad organického divokého prostredia. Všade tam, kde sa objaví konštrukcia vytvorená človekom, sa krajina náhle stáva miestom.

Zatiaľ čo krajinomaľba bola kedysi naratívom alebo, ako v holandskom maliarstve 17. storočia, zhmotňovala nové chápanie sveta, v romantizme sa stala miestom projekcie vzťahu ľudstva k nekonečnu a pominuteľnosti. Preto bola krajinomaľba často viac koncepciou sveta a filozofickým postojom než jeho reprezentáciou. To platí aj pre Vasilisa Avramidisa, ktorého diela sú oveľa fragmentárnejšie a pri ktorých čerpá z osobných spomienok, skúseností a vedomostí.

Ďalším kľúčovým prvkom Avramidisovej obrazovej štruktúry je svetelná kompozícia; v rámci jedného diela mení jej pôsobenie a tak dynamicky vytvára priestor. Pre Avramidisa je maľovanie svetelných nálad akousi modeláciou tvárí, tiel a budov, ktorá formuje priestorovú hĺbku a zväčšuje kontrast medzi svetlom a tmou. Pomocou svetla zároveň štruktúruje obrazový priestor a vedie pohľad diváka. Svetlo súčasne symbolizuje hybnosť, prchavý moment, ktorý delí prechodnosť od vzniku. V kontraste architektonických pamiatok a bujnej vegetácie sa stáva obzvlášť hmatateľnou pominuteľnosť ľudskej existencie: všetko je prechodné, no neustále vzniká niečo nové.

Ústrednou témou Martina Piačka je takisto proces vytvárania niečoho nového z toho, čo už existuje, no jeho východiskovým materiálom je mramor, pôvodne symbol trvácnosti a nesmrteľnosti. Vďaka starostlivému remeselnému spracovaniu dokáže Piaček citlivo stlmiť váhu a silnú opulentnosť materiálu a v súlade s barokovou tradíciou sa mu navyše darí vtlačiť mramoru auru nadčasovosti.

Piaček vedie svoj pracovný proces celé mesiace, pomaly a s jasným zámerom – na základe vedomého umeleckého rozhodnutia a v reakcii na špecifické vlastnosti materiálu. Zo surového kameňa odstraňuje hrubé bloky, modeluje, brúsi a leští, až sa z amorfnej hmoty postupne vynárajú figuratívne formy. Každý úder, každý pohyb je súčasťou dialógu s materiálom, zameraného na transformáciu.

Na rozdiel od minulosti, keď mramor slúžil predovšetkým na zvečnenie božstiev, hrdinov a vládcov, na vytvorenie náhrobných pomníkov alebo sakrálnej architektúry či na výstavbu chrámov a palácov, ktoré demonštrovali moc, prestíž a nadradenosť, Piaček vedome prijíma subjektívnu a súčasnú perspektívu. Jeho diela sú v istom zmysle kolektívnymi aj osobnými introspekciami, bezprostredným pohľadom na plynutie času, priestor a ľudskú existenciu.

Umelca, materiál a diváka spája spoločný menovateľ – čas. Jemné praskliny, patina a stopy po umelcových nástrojoch fungujú súčasne ako archív a zrkadlo Piačkovej fyzickej práce. Stretávajú sa tu dve telá – telo umelca a telo kameňa –, ktoré majú metaforicky spoločnú časovú os. Proces práce cez materiál znamená obojstranné opotrebenie: materiál sa vplyvom umelcovej intervencie mení, zatiaľ čo umelec sám zažíva fyzickú námahu a vyčerpanie.

Na druhej strane, motívy, ktoré Piaček čerpá z rôznych historických období, hierarchicky a rovnocenne spolunažívajú v rámci jedného diela. Napríklad v diele To Nurture tvoria telo sochy dve horizontálne položené oválne, eliptické formy – sú to zemiaky. Ako bežné hľuzy sa zdajú nezaujímavé, no symbolizujú prežitie, osídlenie a sociálny rozvoj. Kým ich jemné nepravidelnosti, preliačiny a krivky naznačujú prirodzenú, živú štruktúru kameňa, z ich výhonkov vyrážajú kryštály, štvorce alebo festóny – znaky skrytého poriadku prírody. V Piačkových sochárskych dielach však prirodzene vyrastené štruktúry opakovane kontrastujú s formami vytvorenými človekom, ktoré sú naplnené navrstveným symbolickým významom.

Diela Vasilisa Avramidisa a Martina Piačka možno preto chápať ako katalyzátory, ktoré reflektujú kultúrne dedičstvo, ľudstvo a prírodu, odhaľujú súvislosti a protiklady a skúmajú základné otázky kolektívnej a individuálnej existencie s ohľadom na identitu, integritu a históriu.

Kurátorka: Vladimíra Bungerová