Medzi odborníkmi na fotografiu panuje všeobecná zhoda, že Maďarsko bolo v medzivojnovom období jednou z krajín, ktoré dali svetu niekoľko z najvýznamnejších fotografov v dejinách. Diela Andrého Kertésza [Andor Kertész], Lászlóa Moholy-Nagya, Brassaïa [Gyula Halász] a Roberta Capu [Endre Ernő Friedmann] sú garanciou úspechu kdekoľvek vo svete, ich snímky sú dôležitými ikonami medzivojnovej fotografie.

Márton Munkácsi (Martin Munkacsi, 1896 – 1963) mal štrnásť rokov, keď sa jeho rodičia aj so svojimi siedmimi deťmi presťahovali z Kolozsváru (Kluž, Transylvánia) do Budapešti. Od rodiny sa odsťahoval vo veku šestnásť rokov, zo začiatku pracoval ako maliar interiérov, no začali sa uňho prejavovať aj umelecké sklony: písal poéziu a bol hercom v amatérskom divadle. Aby si zvýšil príjmy, začal sa venovať žurnalistike, obrázky k svojim článkom si fotografoval sám.

Skúšal sa presadiť aj ako fotograf portrétov, v hlavnom meste si otvoril niekoľko fotografických štúdií, ale tie mu nikdy nepriniesli materiálnu zábezpeku, ktorú od nich očakával. Od roku 1924 sa venoval športovej fotografii pre noviny Est, Pesti Napló či Délibáb. Dokonca aj ako športový fotograf neustále hľadal nové a nezvyčajné kompozície, šplhal sa na strechy a požiarne schodiská, aby sa zbavil klišé priemerných fotografií.

Začal pracovať pre Pesti Napló Képes Műmelléklete, ilustrovaný týždenník patriaci do skupiny periodík Pesti Lapok, ktoré charakterizoval výrazný vizuálny štýl daného obdobia. I keď bol Munkacsi v Maďarsku úspešný, v roku 1928 sa presťahoval do Berlína, kde sa stal ako zamestnanec vydavateľskej spoločnosti Ullstein Verlag tým druhom novinárskeho fotografa, ktorý je vždy na mieste, kde sa deje niečo dôležité. Fotografoval napríklad vzducholoď Graf Zeppelin zo zeme aj z jej paluby, ale portrétoval aj Leni Riefenstahlovú.

„Asi v roku 1931 alebo 1932 som videl fotografiu vášho otca, na ktorej zachytil tri deti tmavej pleti utekať do mora, a musím povedať, že práve táto fotografia bola iskrou, ktorá vo mne zapálila ohňostroje … a zrazu som si vďaka nej uvedomil, že fotografia má schopnosť dosiahnuť večnosť prostredníctvom prítomného okamžiku. Práve a iba táto jedna fotografia ma ovplyvnila. Je v nej toľko intenzity, spontánnosti, toľko radosti zo života, je taká zázračná, že som ňou dodnes uchvátený.“   (Henri Cartier-Bresson)

Kým ešte žil v Maďarsku, povedal o fotografii slová, ktoré sa ukázali byť krédom, čo ho sprevádzalo po zvyšok kariéry: „To, čo v tisícine sekundy ľahostajní ľudia slepo minú – to je teória reportážnej fotografie. Veci, ktoré v tejto tisícine sekundy vidíme, by sme mali v nasledujúcej tisícine sekundy odfotografovať – a to je praktická stránka reportážnej fotografie.“

Po tom, čo sa v Nemecku dostali k moci nacisti, Munkacsi – židovského pôvodu – v roku 1934 emigroval do Spojených štátov, kde svoje fotografie publikoval v časopisoch ako Harper’s Bazaar, Fortune a Vogue. Jeho snímky predznamenali novú éru módnej fotografie, keďže bol prvým, kto vniesol pohyb a dynamiku do sveta módy, v ktorom boli dovtedy modelky zväčša fotografované v štúdiu.

Práve tento jeho prístup nazvali autori Nancy Whiteová a John Esten „štýlom v pohybe“. Rýchlosť a dynamika charakterizovali nielen Munkacsiho fotografie, ale celý jeho životný štýl: vášnivý a seba-stravujúci, zomrel na srdcový infarkt počas futbalového zápasu. 

Vstup voľný

Pozrite si program celého festivalu Mesiac fotografie 2022.