Galéria Jozefa Kostku vznikla v dome s ateliérom, kde žil a tvoril klasik slovenského moderného sochárstva Jozef Kostka (1912–1996). Po jeho odchode vdova po umelcovi Anna Kostková prestavala časť domu a v podkroví vytvorila špeciálny výstavný priestor; pred rokmi sme jej spolu s Kostkovými žiakmi Jurajom Melišom, Petrom Rollerom a Markom Hubom pomáhali s koncepciou a inštaláciou galérie.

Všetci traja patrili k tým žiakom profesora Kostku, ktorí ho mali radi a on mal rád ich (pri všetkej úcte k ďalším absolventom). Kostka bol pedagóg s veľkým rozhľadom v modernom európskom sochárstve, prísny, náročný ale ľudský, so svojským humorom.

Hoci od žiakov veľa vyžadoval, často si ich svojím (záhoráckym) spôsobom doberal,„hecoval“ k stále lepším výkonom. Z jeho žiakov je azda „najskromnejším“ Marko Huba (1949), – aby ste ma pochopili správne – nie v zmysle tvorby, ale v prístupe k nej. Ako tvorca i človek sa vždy vyznačuje zvláštnou črtou pokory, nielen pred umením, ale pred všetkým, čo nás presahuje: pred prírodou, či životom ako takým.

Táto vlastnosť ho často viac ako k sebe a k sebavyjadreniu v umení vedie k iným, často altruistickým činom a činnostiam, veď je roky zapáleným ochranárom prírody, záchrancom tradičných dreveníc, pamiatok ale i pedagógom.

Marko Huba patrí k posledným absolventom oddelenia figurálneho sochárstva, ktoré na Vysokej škole výtvarných umení viedol profesor Kostka pred vynúteným odchodom do dôchodku. Jeho štúdia sa odohrali v neľahkom čase, keď sa lámali ľady a po Pražskej jari prišiel znovu mráz v podobe intervencie vojsk Varšavskej zmluvy a následnej normalizácie, ktorá „znehybnila“ spoločnosť, umenie a kultúru (i keď nie celú).

Marko nepristúpil na novú hru na socialistickú angažovanosť, hoci mnohé veci, ktorým sa vtedy venoval možno dnes – uprostred klimatickej krízy – nazvať vskutku angažovanými. Možno preto sa jeho tvorba rozvíjala tak trochu v ústraní, pretržite, niekedy na okraji iných záujmov a cieľov.

To, že je veľkým plastickým talentom, brilantne modeluje, ukazuje skupina hláv – sochárskych podobizní. Dokázal v nich nielen nájsť, vyjadriť podobu a typ portrétovaného, ale zachytiť ho v charakteristickom mentálnom okamihu, vo výraze, ktorý o ňom vypovedá oveľa viac a hlbšie.

V jeho tvorbe nachádzame obdobia, keď intenzívne tvoril, a keďže to robil pre seba, tak jeho sochy a sošky boli zväčša malé, mali komorný formát. Využíval hlinu, všemožne sa s ňou dokázal hrať, ale potom sochy fixoval v materiáli, najčastejšie v bronze i v sadre.

Ako „kostkovec“ si ctil figúru, avšak rád s ňou experimentoval, narábal s procesom vzniku sochy, figúry a figúrky deformoval tlakom, ťahom, hádzal ich, bortil, lisoval valčekom na cesto, zatáčal, skladal, ohýbal a odtláčal. Tým, že často deformoval a deštruoval svoje modelované sochy, tak komentoval – možno iným spôsobom – dôsledky civilizačných a ekologických zmien, krehkosť ľudského bytia. Má tiež v úcte kresbu, ktorá bola podľa jeho profesora matkou všetkých umení a základom sochárskeho premýšľania.

V Markových sochách a kresbách sa istý čas opakoval jeden motív – ľudská postava, ktorá bojovala, zápasila, konfrontovala sa s kockou, s „neľudskou“, neživou, geometrickou formou, bola tu ako niečo navyše, čo komplikovalo pohyb, obmedzovalo slobodu.

Hoci ich modeloval a kreslil v ďalekých sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch minulého storočia, tieto metafory – akoby dnes znovu ožili a vyvolávajú nové asociácie... Spoločne s kolegyňami, historičkami umenia: Marcelou Macharáčkovou, ktorá vedie Galériu Jozefa Kostku a Markovou manželkou Katarínou sme sa rozhodli predstaviť vám výber z tvorby Marka Hubu, tak trochu ako ho nepoznáte.

Marko Huba: Z cyklu Stopy, 80.-90. roky, kresba temperou Marko Huba: Naskladaná figúra, 1990, bronz
Marko Huba: Zastrúhaná figúra, 1985 – 1990, bronz