Namiesto predstavy sveta ako výlučne ľudskej scény ponúka projekt pohľad na spleť vzťahov, v ktorej telá, rastliny, živočíchy a neviditeľné procesy neustále vyjednávajú svoje miesto a spoluvytvárajú podmienky existencie.
Ústrednými postavami sú chrobáky – potočník (Trichoptera), drobný architekt prúdov, a májka fialová (Meloe violaceus), pútnik odkázaný na telá iných druhov. Ich životné stratégie otvárajú priestor na uvažovanie o sympoiesis – spoločnom vytváraní sveta, ktoré nikdy nevzniká izolovane, ale vždy v spletitých prepojeniach. Potočník si stavia schránku z fragmentov prostredia, čím sa jeho telo premieňa na archív riečnych tokov a pamäť krajiny. Májka pripomína, že existencia je vždy závislá od druhých – jej larvy prežijú iba vďaka pohybu na cudzom tele. Tieto hmyzie gestá sa stávajú lekciou príbuznosti cez rozdiely, učením o spolubytí, ktoré je krehké a nepredvídateľné.
Z týchto pozorovaní vyrastá aj samotná umelecká prax autorstva. Pýtajú sa: čo znamená vstúpiť do spolubytia s druhom, ktorého jazyk tvoria vibrácie vody, rytmy tela či náhodné trajektórie v krajine? Ako sa možno učiť zo spôsobov existencie, ktoré nehovoria slovami, ale stopami, signálmi a citlivými pohybmi? Odpovede nadobúdajú podobu hravej a performatívnej praxe, kde stelesňovanie funguje ako metóda skúmania – nie opakovaním prírody, ale jej spoločným prežívaním.
Performatívne púzdro z roxorových tyčí, do ktorého môže diváčka či divák vstúpiť, predstavuje stelesnenie panciera potočníka. Konštrukcia nesie logiku vrstvenia a dočasnej ochrany: telo v nej sa mení na pohyblivú schránku, ktorá reaguje na priestor galérie a zároveň ho pretvára.
Výstava zahŕňa aj videoesej Lukáša Karabu Fabulačná povaha bytosti, ktorá sa nechala viesť (dvojkanálové video, 16:30 min). Táto práca prepája fakty s fikciou a v lesnom prostredí vytvára etudy inšpirované cyklom májky fialovej. Telo sa tu javí ako pohyblivé médium – miesto stretávania a premeny v kontakte s okolím.
Výstava vytvára priestor na kultivovanie empatie, objavovanie nových foriem medzi-druhového porozumenia a prežívanie krehkého spolubytia, v ktorom sa ukazuje aj symbióza a závislosť. Vzťah človeka a chrobáka sa tu naznačuje ako možnosť uvidieť vlastnú zraniteľnosť a uvažovať o tom, do akej miery je naše prežívanie previazané s inými bytosťami a prostrediami.
V rámci vernisáže sa uskutoční aj nová performancia Stať sa potočníkom.
Kurátorka: Maja Štefančíková
Lukáš Karaba je vizuálny umelec a grafický dizajnér. Vo svojej tvorbe sa venuje výskumnej práci v oblasti ontológie a entomológie, so zameraním na vnímanie (ne)ľudských bytostí. Pozornosť sústredí predovšetkým na svet hmyzu a na budovanie si vzťahov s týmto druhom. K vytváraniu nových vzťahov využíva formu hry, ktorá svojou ambivalentnou povahou dokáže prekračovať hranice, v bežnom živote nastavované spoločnosťou. Lukáš absolvoval magisterské štúdium na Katedre intermédií (Ateliér vvv) na VŠVU v Bratislave.
Celestína Minichová je umelkyňa, performerka, scénografka a publicistka, ktorá sa venuje umeleckému výskumu zameranému na performativitu, site-specific prístupy a poetiku jazyka v rôznych podobách. Vo svojej tvorbe pracuje s princípom otvorenosti – pripúšťa možnosť zlyhania a návratu k témam, ktoré ju dlhodobo oslovujú. Neustále sa ich snaží dekódovať a skúmať ich rozličné podoby vzťahovosti. Jej hlavný záujem smeruje k expandujúcim formám scénografie a tvorbe príbehov, ktoré vznikajú v kontexte súčasného sveta poznačeného klimatickou krízou. Bakalárske štúdium absolvovala na Katedre intermédií (ateliér vvv) na VŠVU v Bratislave. V súčasnosti pokračuje v magisterskom programe Scenographic Research na HKU v Utrechte (NL).
