Lucia Dovičáková (1981) patrí k neprehliadnuteľným umelkyniam na slovenskej výtvarnej scéne. V centre Dovičákovej záujmu je žena a jej obraz. 

Dovičákovej obrazy dokážu preklenúť priepasť medzi teóriou a každodennou realitou, medzi presvedčenými feministami*tkami a tými, ktorí*é pri pohľade na jej diela zažijú aha-moment napr. v podobe smiechu nad situáciou, ktorá je síce zveličením, ale zasahuje podstatu problému s milimetrovou presnosťou. Práve (seba)irónia a zveličenie sú zbraňou, ktorá sa v správnych rukách dokáže premeniť na emancipačný nástroj.