Aktuálna výstava sa zameriava na tvorbu Ľuby Lauffovej (1949 – 2004), významnej slovenskej fotografky druhej polovice 20. storočia, ktorá je známa pre svoju invenčnú a experimentálnu tvorbu, a Mira Trubača (1986), súčasného sochára, špecializujúceho sa na figurálne plastiky, ktoré kombinujú prvky irónie a sebapoznávania. Ústredná téma vychádza zo spoločného prvku v tvorbe oboch autorov - fenoménu svetla. 

Lauffová vo svojej sérii Pocta Michelangelovi odkazuje na techniku luminografie, t. j. kreslenie svetelným zdrojom v priestore a jeho zaznamenávanie dlhou expozíciou. Autorka skúma svetlo ako kľúčovú súčasť tvorby, no zároveň aj ľudskej existencie. Svetlo nevníma len ako technický prostriedok, ale aj ako metafyzickú podstatu, ktorá oživuje obrazy a stáva sa nositeľom psychologických a spirituálnych významov.

Na druhej strane Trubač vo svojom diele Modrá krv využíva svetlo v materiálnej a konceptuálnej rovine. Sochárska figúra vzniká modeláciou vo virtuálnom priestore a následne prostredníctvom 3D tlače na UV-senzitívny materiál. Ten reaguje na svetlo, čím odhaľuje alebo zakrýva telesnosť figúry a zároveň poukazuje na krehkosť a pominuteľnosť života.

Svetlo sa u oboch autorov stáva stimulom, ktorý zviditeľňuje prchavú fyzickú realitu a zdôrazňuje hĺbku existenciálnych otázok – otázky života, smrti či adaptácie na meniaci sa svet. 

Prepojením tvorby Lauffovej a Trubača otvárame nové významové roviny, ktoré vznikajú nazeraním na diela oboch autorov ako na jeden homogénny celok. Tento prístup prináša nové interpretácie existujúcich prác a odhaľuje súvislosti naprieč generáciami slovenských umelcov. Svetlo tu nie je len objektom, ale aj katalyzátorom skúmania. Svojím magnetickým efektom je nositeľom tajomstva, túžby a poznania. Ako hmyz, fascinovaný jasným svetlom, neodoláva jeho silnej príťažlivosti, aj divák sa neodvratne približuje k dielu vťahovaný do hĺbok introspektívnej reflexie.