Laco Teren  (1960) je umelec mnohých tvárí. Púta a priťahuje nielen svojou tvorbou a osobnosťou, ale aj slovom, ktoré k nemu neodmysliteľne patrí. Obraz a príbeh, maľovanie a rozprávanie sa uňho stávajú dvomi stranami jednej mince, jeho všestrannej a impozantnej polymúzickej osobnosti.

Hoci hlavnou sférou Terenovho záujmu je maľovanie, môžeme hovoriť aj o vzájomnom presahu kresby, maliarstva či sochárstva. Komorná výstava v Roman Fecik Gallery ukazuje jednu z podôb jeho najnovšej tvorby. Fascinovaný živou a „mŕtvou“ prírodou (tal. natura morta = zátišie) cez zátišia rozpráva príbehy. Milovník roviny sa neprestáva kochať opojnou nádherou kvetín podivuhodných tvarov, sú plné života, farbisté a krásne, na druhej strane plody tejto živej prírody, napr. obľúbené tekvice a jabĺčka, vyskladané do zátiší na stole, ktoré maľuje, vädnú a čaká ich zánik…

Často sa na jeho obrazoch objavujú rôzne naturalia a arteficialia z pomyselného kabinetu kuriozít: bizarné vysušené plody, zvieracie lebky a kosti, drievka podivuhodných tvarov – naplaveniny z Dunaja, mexické calaveras, svietniky v tvare ľudskej lebky rituálne využívané počas dňa mŕtvych… Sú to sofistikované smiešno-smutné podobenstvá o živote a smrti, o pominuteľnosti pozemských radostí a slastí, úvahy o márnosti memento mori (aké dnešné…). 

Zelenina a ovocie sa pod maliarovým štetcom menia na živé bytosti, akoby dostávali dušu. Konečne, je tu leto, a „tento spôsob leta“ má Laco Teren mimoriadne rád. A rád sa oň s vami podelí.

Katarína Bajcurová