výstava
Krystyna Dul / Šepoty
Výstava Vnuknutia vznikla spojením dvoch projektov: Rezonancia (2015 – 2018) a Carpe Fucking Diem. Life After (2017 – 2019). Obidva projekty sú zamerané na mužov, menovcov – pretože práve oni vyprovokovali autorku k umeleckej tvorbe. Prvého z nich nikdy nestretla, druhý bol jej bratom. Obaja už zomreli.
Táto akcia sa konala v minulosti
Dátum vernisáže:
02.11.2019 15:00, So

Kurátor: Vladimír Birgus

Umelecký projekt s názvom Rezonancia zachytáva túžbu po tom, aby ľudské životy neupadávali do večného zabudnutia, ale aby aj po smrti človeka stále mali vplyv, pútali pozornosť či vzbudzovali emócie. Rezonancia vyplýva z presvedčenia, že s niekým, kto zomrel, sa môžeme stýkať nielen prostredníctvom spomienok či textov, ale aj prostredníctvom predmetov, ktoré po danom človeku zostali. Bez ohľadu na náboženské presvedčenie, smrť nesie význam vzdania sa. Nič si totiž odtiaľto nezoberieme – všetko tu zanecháme. Antropológia vecí, v súčasnosti populárna humanistická disciplína, poukazuje na to, ako veľa o nás hovoria každodenné predmety, zariadenie a vybavenie domácnosti, súkromné zbierky, hudobné albumy, knihy atď. Tento odkaz je potrebné odhaliť, kým si noví obyvatelia celkom neprispôsobia priestor, ktorý sme my vlastnili a obývali, a kým definitívne nezahladia posledné stopy našej identity.

A práve tomuto sa venuje autorka – rekonštruuje úryvky biografie anonymného muža prostredníctvom predmetov, aké po sebe zanechal. Celé tri roky navštevovala dom, v ktorom býval. Inšpiroval ju nápis v jeho albume: „Keď už budem príliš starý, aby som sníval, budem mať Teba, aby si pamätal(a).“ Rozhodla sa zvečniť človeka, ktorý sa v pokročilom veku zaoberal zbieraním podobizní žien. Boli to rôznorodé obrazy, aj pornografické. Nejde tu o žiadnu deviáciu, ale – podľa mojej mienky – o nietzscheovské vyjadrenie afirmácie života, dočasnosti, ako aj o osobný protest proti nevyhnutnosti plynutia, starnutia a zomierania.

Ale nech telesný aspekt nezastiera odkaz autorkinho skutočného zámeru. Môžeme sa nazdávať, že sa hrdina ocitol v podobnej situácii ako maďarský prozaik Sándor Márai, keď v monumentálnych Denníkoch napísal: „Sex, ani myšlienky, ani nič podobné, a to dokonca ani v spánku. Nechýba mi to. Nežnosť by mi iste bola príjemná, ale neverím už nikomu“ (záznam zo dňa 27. augusta 1988). Aj jeho kroky sú svedectvom nemého zúfalstva, túžby po blízkosti. Obklopuje sa emanáciou krásy a mladosti, o ktoré prišiel. Nič už nezíska späť, túži iba naďalej normálne žiť.

Druhý projekt Carpe Fucking Diem. Life After je neobyčajne intímny. Dotýka sa totiž „života po“, konkrétne života po samovražde autorkinho brata. Ťažká téma, zrejme tá najťaživejšia zo všetkých možných. V slávnej eseji Sizyfovský mýtus francúzsky spisovateľ Albert Camus konštatoval: „Existuje len jeden skutočne významný filozofický problém – samovražda. Rozhodnúť, či život stojí, či nestojí za námahu, aby ho človek prežil, znamená odpovedať na fundamentálnu otázku filozofie.“

Krystynin brat zjavne patrí k tým, ktorí si povedali, že túto námahu ďalej nezvládnu. Rozhodnutie možno vyplýva z presvedčenia, že – ako to v básni Samovrah zdôrazňuje Jorge Luis Borges – „Umriem, a spolu so mnou umrie celá ťarcha / neznesiteľného sveta“. Žiaľ, nie je to pravda, ba čo viac, je to hrôzostrašný omyl. S obrovskou ťažobou sa vždy musia vysporiadať najbližší, rodina a priatelia. Zoberme si dve fotografie prezentované na výstave – vidíme na nich Krystyninu matku pohrúženú v bolestivom zamyslení či ubolený výraz tváre samotnej autorky, ktorá pózuje nahá. Ako sama vyznáva, útechu už nikdy nezažije – trauma sa tak či onak prejaví. Prekračuje predstavivosť toho, čo môžu cítiť ľudia v podobnej situácii. V kórejskom kinematografickom veľdiele Ponurá noc (Pa-soo-ggoon, 2010) v réžii Sung-hyun Yoona sa otec snaží dopátrať  príčin synovej samovraždy. Presviedča sa, že „všetci niečo ukrývajú“. Po projekcii som si zapísal: „Tento film bolí autenticky.“ A v prípade autorky... „Toto nebol film, toto nebol film,“ aby som zacitoval refrén populárnej poľskej pesničky.

Názov výstavy nie je náhodný. Vnuknutia sú niečím, čo je ukryté, zahalené, diskrétne, tiché, utlmené, a zároveň intenzívne, znepokojujúce. Sú niečím, čo sa nedá odstrániť, čo nás dokáže primäť k ustavičnému premýšľaniu a vyzýva k opatrnosti. Bez ohľadu na to, ako profesionálne hráme svoju rolu v divadle každodenného života, vnuknutia počujeme odvšadiaľ – sú stále v nás, nemôžeme si od nich odpočinúť. Všímajme si ich, lebo nás môžu ochrániť pred nešťastím. Vďaka nim pomôžeme blížnemu v jeho samote, potrebe či pri jeho opatere.

Výstava je súčasťou Mesiaca fotografie

---------

Vstup je voľný

Odporúčame

Nová dráma 2020 - presunutá

11.5.2020 - 16.5.2020 / Bratislava

TIP

Do divočiny

13.5.2019 - 30.4.2020 / Schaubmarov mlyn v Pezinku

TIP

Erik Truffaz Quartet

Po 28.9.2020 / Ateliér Babylon

TIP

Limp Bizkit, Static X

Po 3.8.2020 / Eurovia Aréna

TIP