Obmedzenie slobody sa prejavilo okrem iného aj v tom, že súsošie sa primárne stalo predmetom ideologického hodnotenia a priamo úmerne s obmedzovaním slobody narastal odpor voči nemu. Na niekoľko rokov ho previezli na iné miesto, kde nebolo až tak viditeľné a provokujúce. Uvoľnenie priestoru slobody sa zasa prejavilo aj tým, že súsošie spoločnosť akceptovala a primárne bolo opäť predmetom umeleckého a estetického hodnotenia.
To, že si Palo Macho vybral práve názov Jankovičovho súsošia a doplnil ho v zátvorke krátkym slovíčkom, ktoré bez redundantných narážok oznamuje, že opäť niečo v našom svete nie je v poriadku a mali by sme zvýšiť našu citlivosť voči tomu, čo sa v ňom deje. Je správny čas preto, aby sme si uvedomili, že sloboda nám nepadla z neba a nie je tu navždy. Za slobodu treba neustále bojovať, pretože vždy existuje veľa mocichtivých, ktorí by ju chceli uprieť, ak už nie všetkým, tak aspoň niektorým sociálnym skupinám. Nebezpečné nie je to, že sa o to usilujú, nebezpečné je to, že to údajne robia pre naše dobro a v mene hodnôt, ktoré vraj nemôže nikto spochybniť.
Jedným zo spôsobov, ako strhnúť týmto „dobrákom“ ich ľudomilné masky a ukázať, že ich úmysly sú nekalé, je práve umenie. Jankovič ako umelec tvoril angažované umenie, ktoré naliehavým spôsobom upozorňovalo, že násilie je tu a treba na neho neustále upozorňovať. Odhaľovať jeho bizarnosť, grotesknosť, hrubosť a aj hlúposť. Bol angažovaným, ale angažovaným mimo akúkoľvek ideológiu, slúžil iba kultivovanému vkusu a kritickému rozumu.
Jankovič sa v roku 2011 dohodol s Machom na spolupráci a výsledky ich spoločného úsilia prezentovali na viacerých spoločných výstavách. Bolo zaujímavé, čo táto spolupráca priniesla jednému aj druhému. Jankovič bol fascinovaný sklom ako médiom. Na jednej strane ho priťahovalo jemu dovtedy neznámymi vlastnosťami a na druhej sa mu vzpieralo. Nútil sklo prijať jeho figúry, známe znaky tvárí, rúk a vôbec znaky fragmentov ľudského tela. Zdalo sa mu, že nech robí čo robí, tieto znaky v skle sú stále krásne a ich krása akoby im bránila vyjadriť jeho postoj.
Macha zaujali práve tieto figúry a pokúsil sa im nájsť nový kontext, ktorý by im udelil nepredvídaný zmysel. Keď je reč o kontexte, tak treba pripomenúť, že ten kontext v spoločnom projekte pozostával z troch typov artefaktov.
Prvým boli Jankovičove, druhým Machove a tretím ich spoločné diela. Každé dielo je možné vnímať a interpretovať samostatne, a zároveň spolu tvorila celok vyššieho rádu, v ktorom sa navzájom „osvetľujú“ a spoločnými silami podieľajú na zmnožení zmyslu.
Po Jankovičovej smrti ostalo v Machovom ateliéri množstvo nespracovaných sklenených i grafických fragmentov. Preto sa ich rozhodol spracovať. Od Jankoviča prebral figuratívne tvaroslovie a interikonicky nadviazal na jeho celoživotné angažovanie sa v upozorňovaní na násilie. Pokúsil sa tento odkaz rozvinúť, jankovičovské témy variovať a aktualizovať ich.
Čo to znamená? Podľa mňa predovšetkým to, že Macho dobre vie, že umenie nezobrazuje svet tam vonku, nemá ambíciu zvečniť nejakú udalosť, ale chce reagovať na to, čo sa v našom svete deje. A preto Macho chce reagovať v prvom rade ako umelec i ako občan. Skrátka, chce reagovať ako niekto, komu nie je ľahostajné súčasné dianie v spoločnosti. Macho s Jankovičovou „pomocou“ sa nás pokúša presvedčiť, že angažované umenie nielen bojuje protiniečomu a niekomu, ale je aj za niečo.
To znamená, že zámerne robí narážky na hodnoty, ktoré nedokáže ako umelec presne artikulovať slovami, ale vie ich presvedčivo priblížiť obrazmi. Svojimi diela nezakladá protestné hnutie proti, ale chce prispievať k trpezlivému budovaniu komunity slobodných ľudí, ktorí vedú vášnivé spory a obhajujú svoje pravdy, vyznávajú spoločné morálne hodnoty, ktoré nikdy nemajú ambíciu negatívne zasahovať do života iných. Výberom umeleckých diel vlastne obhajujú právo na individuálny vkus, pretože ten si nevyžaduje súhlas druhých. Mať vkus je právo jedinca, a tak to musí navždy aj zostať.
Výstavu Obete varujú (opäť!) však možno interpretovať aj ako poctu Jozefovi Jankovičovi. Poctu umelcovi, ktorý ocenil, že jeho diela poslúžili ako podnet, ktorý druhý prijal, spracoval ho a vyvolal potrebu novej tvorby. Macho týmto projektom nepokračuje tam, kde sa skončilo ich spoločné dielo, ale odklonil časť tvorby iným smerom, čo považujem za mimoriadne zaujímavé.
Macho Jankoviča priviedol k novému médiu a pomáhal mu zžívať sa s ním a rozšíriť jeho individuálny štýl o novú dimenziu. Jankovič znovu Macha upozornil na figúru. Znovu preto, že na začiatku Machovej umeleckej tvorby sa Jankovičove figúry páčili, ale vedel, že ešte nie je pripravený s majstrom nastoliť rovnocenný dialóg, a preto sa po roku 2000 prestal s nimi zaoberať ako s podnetom možnej tvorby. Keď sa po rokoch Macho rozhodol s Jankovičom spolupracovať, vedel, že teraz je pripravený na tento dialóg.
Na dialóg, ktorý mu umožní narábať s figúrami ako s ikonickými znakmi, ktoré ak sú situované v novom kontexte, nadobudnú nový význam a ten je výsledkom činnosti obidvoch umelcov. Nový význam vzniká v spoločnom priestore, pretože ikonické znaky sú ako slová, ktoré už raz niekto niekedy vyslovil. Tým, že tieto slová niekto iný povie, ich nielen cituje, ale ich aj zaradí do nového kontextu. Ten môže buď potvrdiť ich pôvodný význam alebo ich zmeniť. Podobne aj Macho preberá a začleňuje niektoré Jankovičove ikonické znaky do nových kontextov a tým mení ich pôvodne významy a zmysel.
Meniť významy neznamená negovať pôvodne významy, ale zmnožovať, aj preto je Machova tvorba je tak pokračovaním dialógu s Jankovičom inými prostriedkami. Vďaka tomuto zvláštnemu dialógu uvedomil, že v tvorbe nie je dôležitý finálny tvar, ale tvarovanie, pričom každé jednotlivé dielo predstavuje iba jednu fázu tohto procesu.
Tvorba nemá stabilizovať schémy myslenia, ale prijímať nové podnety, schopné meniť umelecké myslenie. Keď to dokáže, nikdy sa nestratí, a to aj vtedy, keď nevie, kde sa práve nachádza. Palo Macho má odvahu meniť svoje myslenie, hoci vie, že zmena nemusí viesť k úspechu, ale bez zmeny to jednoducho nejde, a preto treba riskovať, pretože kto nechce riskovať, ten nikdy neurobí krok dopredu.
kurátor Peter Michalovič
