Héliogravure by Fanny Boucher

Fotografie na konci knihy Johna Demosa Grécko, ktoré odchádza výrazne kontrastujú s jeho predchádzajúcimi fotografiami – a poskytujú kľúč k neskoršej tvorbe umelca. Fotografie nezmrazujú pohyb. Skôr umožňujú prevziať kontrolu nad pohybom. Práve to sa stalo impulzom pre súbor Panigiria. Fotografie sa dotýkajú témy panigiria, špecifickej formy gréckeho obradu, ktorý sa zvyčajne koná v dňoch pripomínajúcich rôznych svätcov pravoslávnej cirkvi. Demosa láka neustále zaznamenávanie – a podľa niektorých interpretácia – jeho pohľadu na „Grécko, ktoré sa vytráca“.

Posledná fotografia, Papingo, 1975, je surrealistickým tancom, kde svetlo a pohyb splývajú do jedného. Postavy víriace okolo skupiny hudobníkov – zachytené pri dlhom expozičnom čase – sú už len ťažko rozpoznateľné ako ľudia. Skôr sa javia ako esencie. Stávajú sa tancom. A ako Yeats napísal: „Kto rozlíši tanečníka od tanca?“ Kritik John Berger poznamenal, že fotografia je „spomienka na život, ktorý žijeme“. Ak túto myšlienku vezmeme doslova, je podnetná; v spojení s Demosovým najkontroverznejším – a zároveň najúspešnejším – dielom, sériou Panigiria, však predstava „prežívaného života“ nadobúda mimoriadne živú a mnohovrstevnú presvedčivosť.

Pre Yiannisa Demosa má séria, na ktorej pracoval v rokoch 1975 – 1994, jedinečný osobný rozmer. Zistil, že až keď ho hudba pohltila, dokázal zachytiť tanec. „V mojom najlepšom diele,“ hovorí, „z fotografického hľadiska so mnou hudba robila to isté, čo robila s ľuďmi, ktorí tancovali. Práve hudba tvorila fotografie.“ Špecifický rozmer hraničiaci s metafyzickým dodávajú Demosovým dielam sekvencie, čo s určitými výhradami pripúšťa: „Chcem zaznamenať rozostrenosť, prchavosť. No viac než to chcem v divákovi vyvolať pocit – a tu to začína byť zložité – pocit niečoho, čo smeruje k mystickému.“

A aj noc, keď sa konajú obrady panigiria, má pre fotografa svoje osobitné čaro. „V noci, v tme,“ hovorí, „milujem ten okamih, keď veci vznikajú a veci miznú.“ „Čo ma naozaj zaujíma, je svetlo,“ hovorí Demos – a pri pohľade na jeho dielo by bolo ťažké toto tvrdenie vyvrátiť. „Svetlo je pre mňa dôležité,“ záhadne sa usmieva, „už len preto, že existuje vďaka tme. Pretože ma zaujíma, ako svetlo vystupuje z tmy. Chcem, aby žiara vychádzala z kompozície objektov, ktoré fotografujem.“

Téma pominuteľnosti je v tejto sérii podstatne hlbšia než v jeho skoršej tvorbe – akoby sa napokon konfrontoval so svojou minulosťou a teraz skúmal samotnú podstatu, a nie matériu vecí, ktoré pominú. Séria Panigiria je zároveň metafyzickou rozpravou aj apelom na duchovnú vyrovnanosť vo vzťahu k času. Metafyzika vyviera z nadpozemských obrazov ľudí – víriacich v prízračnom tanci – zachytených ako esencie. Apel na duchovnú vyrovnanosť vychádza z fotografovho chápania plynutia času. „V každom okamihu,“ hovorí Demos, „sa svet tvorí a v každom okamihu sa svet ničí. Ako fotograf to buď zachytíte, alebo nezachytíte.“

Hoci je však Demosova tvorba vo svojej podstate inšpiratívna, vyžaduje si mimoriadnu mieru zdržanlivosti. „Je fascinujúce sledovať ho pri práci,“ poznamenáva jeho blízky priateľ, básnik Don Scofield. „Jeho schopnosť sústrediť sa je úžasná – je neustále v strehu.“ Na to Demos odpovedá: „Veci sa dejú neustále, ja sa len snažím hľadať medzi nimi súvislosti. A úprimne, neviem, do akej miery má svet nejaký význam. Svet vám nie je daný vopred.“

Mark Mallett, Aténska hviezda, 1986

Panigiria v Zagori

Od úsvitu ľudstva je identita komunity a miesto, kam patrí, neoddeliteľne spojené s rituálmi. Priamym potomkom takýchto rituálov je grécky obrad panigiri, keď sa hoduje a tancuje na počesť svätca. Predmetom Demosových fotografií v tejto sérii je konkrétne panigiria v Zagori, zhluku horských dediniek v Epiruse v severozápadnom Grécku.

Demosove dlhé expozičné časy niekedy spôsobujú, že tanec sa stráca v opare abstrakcie a pomaly sa pohybujúcu skupinu sublimujú do žiarivej aureoly obklopujúcej hudobníkov pod stromom na cintoríne pri kostole – na mieste, ktoré evokuje pradávne časy, keď ešte neexistovala architektúra a stromy označovali posvätné miesto určené pre ľudské rituály. Inokedy sa Demosove zábery s krátkou expozíciou zameriavajú na jednotlivých tanečníkov a hudobníkov, ktorých momenty slávnostného vytrženia sa premietajú do kompozícií takej intenzity, že sa stávajú manieristickými maľbami agónie a extázy.

Tieto rozličné rytmy fotografického diania a obraznosti sa spájajú do fragmentov deja či azda stôp spomienky, ktoré naznačujú hlboký význam, ktorý zostáva dráždivo blízko, a predsa je vždy neuchopiteľný, za hranicou záberu.

Alexandra Stara

Vstup voľný

Výstava sa koná v rámci festivalu Mesiac fotografie 2026. Pozrite si kompletný program festivalu.

John Demos (Yiannis Dimou) (*1944, Thessaloniki, Grécko) študoval dejiny umenia na Chicagskej univerzite, kde v roku 1969 získal titul Master of Fine Arts (MFA). Po návrate do Grécka vyučoval fotografiu na Inštitúte Doxiades a dejiny umenia a humanitné vedy na American Academy of the Community Schools v Aténach. V roku 1976 publikoval svoj prvý fotografický cyklus pod názvom The Greece That Is Passing (Miznúce Grécko). Spolu s ďalšími štyrmi fotografmi následne založil a viedol Aténske centrum fotografie. V roku 1986 prestal učiť a spolu so svojou manželkou Bernardine založil agentúru Apeiron Photos, ktorá na gréckom mediálnom trhu zastupovala významných medzinárodných fotografov a agentúry, napríklad Magnum, Rapho, Sygma a ďalšie.

Grécke ministerstvo kultúry ho na roky 1996 – 1999 vymenovalo za umeleckého riaditeľa Fotografického centra v Skopelose. V tejto funkcii organizoval výstavy a založil Medzinárodný festival fotografie. Vydavateľstvo Apeiron sa stalo členom platformy European Publishers Award in Photography. Zároveň sa venoval svojmu ďalšiemu fotografickému projektu o viere, ktorý vyvrcholil knihou Shadows of Silence (Tiene ticha), vydanou v roku 2002. Tento projekt bol neskôr široko vystavovaný v Európe, v Argentíne a v Číne, ako aj v Houstone a Moskve.

V roku 2000 vytvoril a založil nové Výstavné centrum Rizarios v Monodendri v Epire. V roku 2008 pripravil a pod značkou Apeiron Photos, v spolupráci s Benaki Museum, vydal rozsiahlu retrospektívu Josefa Koudelku. V tom istom období vydavateľstvo Actes Sud publikovalo jeho farebné fotografie z rokov 1990 – 1991 v publikácii John Demos / Albanie… On the Cusp of Change (John Demos / Albánsko... Na prahu zmien). Jeho farebný cyklus z Albánska, ako aj čiernobiele fotografie zo série Shadows of Silence boli v lete 2008 vystavené na Medzinárodnom festivale fotografie v Arles vo Francúzsku.

Jeho najnovší dvadsaťročný fotografický projekt venovaný stromom s názvom Pnoe Dendron získal v roku 2022 najvyššie ocenenie čínskeho International Ping Yao Photo Festival a mesta Pingyao.
Diela Johna Demosa boli vystavené po celom svete na festivaloch, v múzeách a v galériách. Sú zastúpené vo významných zbierkach po celom svete, vrátane Bibliothèque Nationale, Maison Européenne de la Photographie a Centre Georges Pompidou v Paríži, Gulbenkian Foundation v Portugalsku, Tokyo Metropolitan Museum of Photography, Art Institute of Chicago a Museum of Fine Arts v Houstone, ako aj v súkromných zbierkach.

Fanny Boucher vyštudovala odbor gravírovanie hĺbkotlačou na École Supérieure des Arts et Industries Graphiques Estienne. V roku 1998 sa začala špecializovať na Talbotov-Klicov proces heliogravúry pod vedením Jeana-Daniela Lemoina, experta na fotomechanické procesy 19. storočia.
Vďaka týmto vzácnym odborným poznatkom založila v roku 2000 Atelier Heliog, tvorivý priestor zameraný na techniky gravírovania hĺbkotlačou, najmä heliogravúru. Vo Francúzsku existujú iba dva takéto ateliéry a vo svete ich je približne desať.

Odvtedy Fanny Boucher šíri svoje odborné znalosti a poskytuje podporu mnohým medzinárodným umelcom, galeristom a vydavateľom, ako aj dizajnérom a interiérovým architektom. Atelier Heliog dnes ponúka komplexnú a osobitú expertízu v oblasti heliogravúry, pričom zachováva tradičné postupy pri tvorbe umeleckých kníh a grafických listov a zároveň sa otvára aj oblasti interiérovej architektúry a dizajnu.

Fanny Boucher vystavovala v Národnom múzeu v Tokiu v roku 2017 a následne v Pekingu v roku 2019 spolu s ďalšími 14 francúzskymi Maîtres d’Art v rámci výstavy Wonder Lab, ktorú organizovala spoločnosť Heart & Crafts. Jej tvorba bola v roku 2018 predstavená aj vo Francúzskom inštitúte v Spojenom kráľovstve počas London Craft Week, v roku 2019 vo Philip’s Collection vo Washingtone a v rokoch 2018 a 2022 na výstave Homo Faber, ktorú organizuje nadácia Giorgio Cini v Benátkach.

V roku 2020 získala Fanny Boucher ocenenie Bettencourt Prize for the Intelligence of the Hand v kategórii Výnimočný talent za dielo Arboris. Vo februári 2023 absolvovala rezidenčný pobyt vo Villa Kujoyama v Japonsku.