výstava
Jina Park - Dom zázrakov
Na novú kapitolu vo výstavných projektoch Jiny Park, nazvanú Dom zázrakov, sa núka nazerať ako na chválu zázraku, ktorú živí fascinácia nezvyčajným, fantastickým a chimérickým – niečo, čo naraz pretína obe hemisféry – zmyslov aj intelektu.
Táto akcia sa konala v minulosti

Projekt sa vydáva na cestu k zamotanej križovatke, ktorú však nemožno obísť a ktorá nás postupne vedie k pochopeniu seba samých a všetkého navôkol.

Výstava, ktorá na seba berie podobu neobyčajne fantazmagorického domu, zdobeného antickými obrazmi, alexandrijskými impresiami a bukolickými výjavmi, sa snaží uspokojivo parafrázovať hmatateľnú a autentickú ľudskú realitu. V tomto dome sa stretáva minulosť, prítomnosť a budúcnosť, pričom autorka zostáva verná tomu, čo sa zvyčajne označuje ako naturalistické, teda tendencii verne zobrazovať viditeľný svet a vyhýbať sa tak zjavným štylizáciám a nebojácnym abstrakciám.

Od počiatkov helenistickej filozofie – presnejšie, odkazujúc na aristotelovskú filozofiu, podľa ktorej „človek od prírody túži po poznaní“ – sa tento mimoriadny ľudský impulz ab illo tempore chápal ako základ myslenia, ktoré smeruje k vyčerpávajúcemu dosiahnutiu najrýdzejšieho stupňa poznania. A tak sa stáva, že tak veľmi vzbudzovaný údiv, „prvá zo všetkých vášní“, ako sa vyjadril francúzsky filozof Descartes – ktorej dokonca chýba protiklad –, sa v snahe otvoriť sa veľkej hegemónii pravdy usiluje vysvetliť každý jav odvolávkou výlučne na prírodné zákony.

Park sa pohybuje medzi utópiou a rozčarovaním. Rozhodla sa pre čisto leopardiovský pohľad na svet, v ktorom tvorivosť často víťazí nad rozumom. Pokúša sa zdôrazniť, že zázrak je dar, ktorý nám štedro ponúka príroda, a preto ho treba neustále chrániť pred hrozivým napredovaním čoraz poddajnejšej antropizácie a pred náporom rozčarovanej dospelosti – práve tej etapy života, ktorá nás núti konfrontovať sa s nadovšetko prevažujúcou potrebou sebarealizácie.

Následne sa prostredníctvom svojich obrazov – puntičkárskych, kombinovaných a rovnako detailných, vyznačujúcich sa harmonickými a sofistikovanými farebnými kombináciami – rozhodla zvečniť všetky radosti našej reality, aj keď mimoriadne zamotanej. Zručne kombinuje elementy od sochárskych prvkov, masívnej architektúry, typickej pre obdobie antiky, brnenia a pôl až po jasnú oblohu, spln mesiaca, svetielkujúce západy slnka, mocné krúžiace vtáky a bezohľadné a drzé hady, ktoré akoby povstali z tých najimpozantnejších živočíšnych prostredí.

Tento neobyčajný imaginatívny svet, ktorý predpovedá sám seba ako verné zrkadlo prírody v celom jej cyklickom vývoji, evokuje prostredníctvom všetkých uvedených prvkov trilógiu, ktorá zodpovedá konceptu pokladov, strážcov a útočníkov, a celý rad zložitých myšlienok, vznikajúcich v dôsledku dynamiky moci, nerovností a vzťahov nadvlády a podradenosti, hlboko spojených s univerzálnou históriou, kultúrou a politikou. Tie sa zasa šíria v rôznych kontextoch vrátane správy kultúrneho dedičstva, ochrany životného prostredia, ľudských práv a práv zvierat, medzinárodnej politiky a nevyhnutného pátrania po sociálnej spravodlivosti.

Z praktického hľadiska by sme mohli brať hada ako odkaz, ktorý bol vďaka svojej dlhej histórii v ľudskej ikonografii v rôznych kultúrach a historických obdobiach zobrazovaný s množstvom často protichodných symbolických významov. V mnohých tradíciách sa had evidentne často spája s dualitou, s transformáciou, s kolobehom života a smrti, so zemou, s vodou a s plodnosťou a býva aj symbolom uzdravovania, regenerácie a transformácie. Jeho vrodená schopnosť meniť kožu sa považuje za metaforu obnovy a znovuzrodenia. Vo svetle týchto poznatkov a s odkazom na tvrdenie poľského filozofa a sociológa Zygmunta Baumana v rozhovore pre Corriere della Sera v roku 2016 – po mimoriadne úprimnej analýze sociálnych stratifikácií a nerovností, ako aj sekundárnych strát – „korene neistoty sú veľmi hlboké“. Vrastú do nášho spôsobu života, dokážu oslabovať medziľudské väzby, rozkladať spoločenstvá, nahrádzať ľudskú solidaritu bezhraničnou súťažou, tendenciou zveriť do rúk jednotlivcov riešenie problémov širšieho, spoločenského významu. Strach vyvolaný situáciou neistoty vo svete, ktorý podlieha rozmarom deregulovaných hospodárskych síl bez politickej kontroly, narastá a šíri sa do všetkých oblastí života. Hľadá cieľ, na ktorý by sa mohol zamerať. Cieľ, ktorý je konkrétny, viditeľný a na dosah.“ Vynára sa otázka: Mal by sa azda had stať naším vzorom, aby sme s prispôsobivosťou, vytrvalosťou, rozvahou a so schopnosťou regenerácie čelili všetkému, čo je trvalo pripravené vyčerpať nás alebo dokonca vyradiť? Toto v konečnom dôsledku navrhuje Jina Park?

Tieto úvahy nás vedú k záveru, že výnimočné umenie Jiny Park hovorí o mieste, ktoré nemá na zemi obdobu. Je to miesto plné zázrakov, tajomstiev, zvláštností a nebezpečenstiev, to miesto, o ktorom aj bláznivý Klobučník v knihe Alica v krajine zázrakov blúdiac vyslovil rozpornú, ale rozhodnú úvahu: „Keby bol svet taký, aký sa mi páči, všetko by tam bolo absurdné. Nič by nebolo také, aké je, lebo všetko by bolo také, aké nie je. A naopak, čo je, to by nebolo. A čo by nebolo, to by bolo. Chápete?“ A tak si v dôsledku mimoriadne hutného antropologického skúmania – medzi sférou moci a intelektuálnym, medzi empirickým a teoretickým činom a fluktuáciou od kultúry ku kultúre – čoskoro uvedomíme, že odpoveď na túto veľkú dilemu sa pravdepodobne nachádza niekde v Dome zázrakov, tam, kde, slovami francúzskeho sociológa Pierra Bourdieua, „sociálny svet je univerzom predpokladov, ktoré tí, čo doň patria, považujú za samozrejmé a tí, ktorí chcú byť jeho súčasťou, doň vkladajú hodnotu“.

V konečnom dôsledku nás Jina Park svojím projektom Dom zázrakov nenúti zvoliť si cestu, ktorou sa máme vydať, ani rozhodnúť sa, kde sa zastaviť. Východiskový bod totiž určujú len a len osobné záujmy, ku ktorým vedie nespočetné množstvo ciest. A tie cesty zasa môžu byť také rozmanité ako intelektuálny a kultúrny rámec, ktorý je nám najvlastnejší.

Kľúčovú rolu tu zohráva nezvratná vôľa objavovať svet, pretože ako napísal Italo Calvino v knihe Odkazy tretiemu tisícročiu. Americké prednášky: „Kým sme, kým je každý z nás, ak nie kombináciou skúseností, informácií, prečítaných kníh, predstavovaných vecí? Každý život je encyklopédiou, knižnicou, súpisom predmetov, sériou štýlov a všetko sa dá neustále premiešavať a preorganizovať všetkými možnými spôsobmi.“

Kurátor a autor textu: Domenico de Chirico


 

Odporúčame

Organový recitál - Iveta Apkalna

Ne 29.9.2024 / Slovenská filharmónia

TIP

Libuše, koncertné uvedenie opery

Št 26.9.2024 / Slovenská filharmónia

TIP

Vojna a mier

Ut 25.6.2024 / Slovenské národné divadlo - Činohra

TIP

Viva Fallgrapp! & Spectrum Orchestra

Št 4.7.2024 / Stará tržnica

TIP