Kurátor: Adam Hnojil

Názov výstavy Hortus Conclusus je prevzatý z kresťanskej mystiky, pre ktorú bola „Uzatvorená záhrada“ mariánskym symbolom rovnováhy a mystiky. Vníma sa ako miesto kontemplácie, ktorého paralely vidíme aj vo východných kultúrach. Je priestorom na meditáciu a tusculom, organizovaným príjemným prostredím duchovného blahobytu a z neho vychádzajúcej skúsenosti, keď človek ochutnal zo stromu poznania, aby následne dosiahol čistotu a ubránil sa chaosu vonkajšieho sveta.
Môže byť platformou pre spojenie medzi telesným a metafyzickým, v ktorom človek nachádza poriadok. Autorka v takejto záhrade vlastných princípov žije a aj o nej vydáva pútavé umelecké svedectvo.

Jana Farmanová patrí k najvýznamnejším slovenským umelcom. Práca s tradičným obrazom bola pre ňu vždy výzvou, ako rozvíjať postupy v zdanlivo prekonanom médiu. Intenzívne, psychologicky motivované diela odhaľujú rôzne témy a formou reálnych zobrazení, symbolov a znakov sa logicky odvolávajú na súčasnosť, dejiny umenia, ale aj populárnu kultúru. Všetko je v jej podaní spojené do pevnej jednoty – uzavretej záhrady –, ktorou prechádza inšpirovaná životom a svojím najbližším okolím.
Najnovšie nostalgicky skúma motívy spojené s prirodzeným starnutím človeka v symbióze s prírodou. Veľa kompozícií reflektuje rodinu a lásku, rovnako ako početné cesty do zahraničia. Farmanová je bytostná koloristka a je pre ňu dôležité podstatné vyjadrenie svetelných a farebných kvalít. V tomto zmysle má veľmi blízko k ďalším, predovšetkým svetovým autorom, ktorí dnes patria k popredným autoritám klasickej maľby.

Umelkyňa venuje veľkú pozornosť procesom medzi inšpiráciou a výsledným obrazom. Práce ukazujú komplexné a dôkladné skúmania vzájomného vzťahu medzi maliarskymi gestami a námetom, medzi divákom a dielami. V tvorbe je obsiahnuté aj melancholické poznanie straty a osamelosti, ktoré prestupuje mnohými plátnami.
Autorka ukazuje charakteristický záujem o niekoľko emócií netypických pre maľbu, ktoré vyvoláva napríklad počúvanie hudby alebo sledovanie filmu. Tieto emócie sa potom pokúša sprostredkovať divákovi, preto môžeme jej kompozície vnímať napríklad aj ako symfónie alebo filmové sekvencie. 
Farmanová sa snaží vyňať svoje predstavy z vizuálnych stereotypov a dodáva im alternatívu tým, že ich vykresľuje bez akéhokoľvek morálneho imperatívu. Zobrazí ich tak, ako ich cíti, a ako sa premenili počas procesu tvorby. Umožňuje im rezonovať nielen vo vesmíre vlastného vnímania, ale aj v spoločenskej štruktúre.

Vystavené plátna sú ukážkou vzťahu medzi súkromným a verejným prežívaním. Autorka tak zachytáva námety zo svojho Edenu, čím následne s ohľadom na množstvo odkazov pobáda k rôznym možnostiam čítania. Farmanová hľadá najmä krásu, ktorú nenájdeme na povrchu jej snových kompozícií, ale v ich obsahu. Vďaka nemu by aj samotný divák mal byť obohatený o túto emóciu. 

- Adam Hnojil -