Začína dielami z cyklu Sunday Brunch, ktoré mali svoju premiéru na samostatnej výstave minulý rok. „..fragmenty ľudských končatín, sochárskych búst, maskáčových vzorov či zbraní, na pozadí aktuálnych vojnových konfliktov, stúpajúceho extrémizmu a pretrvávajúcich prejavov ľudskej nenávisti a netolerancie nás automaticky ukotvia v súčasnej realite,“ napísal k výstave jej kurátor Michal Stolárik. Tieto diela neponúkajú pokojnú atmosféru nedeľného brunchu, ale podávajú tu „ironické a zneisťujúce výňatky z populárnej kultúry, zo sveta detských ilustrovaných postavičiek a infantilných zvieracích motívov, ktoré konkurujú politicky a spoločensky nekorektným výjavom a prejavom“.
Pokračovaním je obrazová inštalácia z cyklu Pozostatky, na ktorých sú fragmenty rúk, zbraní a rôznorodé časti fauny a flóry. Diela plné kontrastov v nás stupňujú nepokoj a z obrazov naukladaných nerovnomerne na seba sa v strede galérie stáva akýsi monument súčasných pochybných okolností a udalostí. „Krehkosť a komplexnosť prírody (motýľov, hmyzu a vegetácie) koliduje s mrazivo efektívnou jednoduchosťou zbraní a bujarou farebnosťou klamlivých reklám na lepší život. Naša schopnosť vnímania estetiky minulých storočí, jej foriem i obsahov sa vytráca. Čo nám teda ešte ostalo?”
Odpoveďou nám môže byť nový cyklus obrazov Vanitas, namaľovaný pre výstavu Double Trouble. Vanitas, pojem poukazujúci na pominuteľnosť a márnosť života, je v Triaškových obrazoch v kontraste s odkazom na Benkovu heroicko-monumentalizačnú štylizáciu postav a života slovenského ľudu. Mohutné postavy drevorubačov pomaly zarastajúce brečtanom v jasných až žiarivých odtieňoch a naviac stojacich na porozlamovaných mramorových podstavcoch naznačujú koniec éry slovenského národného mýtu. Sýte farby vyjadrujú hrdosť a aktualizujú Benkovu duchovnú tradíciu, čím sa pokúšajú preniesť ju do prítomnosti. Kompozícia obrazov v pozadí s Kriváňom pripomína v niečom nadčasovosť Benkových žánrových výjavov, statickosť figurálnej štafáže s idylickým pozadím, vzďaľovanie sa od reality a návrat k prapodstate vnútorne slobodného človeka.
Triaškove obrazy drevorubačov obrastených brečtanom sú hrou s určitým variantom secesizmu, ale zároveň je tam odkaz, že umelec si vytvára svoj vlastný a nezameniteľný štýl. „Ján Triaška spája a vrství rôzne protiklady farieb, tvarov a významov. Minulosť a prítomnosť, stálosť a pominuteľnosť, univerzálne hodnoty a individuálne potreby, vizuálnu prepracovanosť a komiksovú skratku. Silný je tu kontrast umelého a živého, človeka a prírody, vojny a slobody.”
Z cyklu Vanitas nemožno opomenúť diela s výstižnými ironickými frázami - hoaxmi, ktoré sa šíria internetom, médiami a majú vyvolať paniku či meniť verejnú mienku. Autor poukazuje, akí sme zraniteľní a náchylní uveriť čomukoľvek, keď je to podané na peknom podklade, prípadne vo verejnom priestore. Takto predložené hoaxy sa stávajú zbraňou v hybridnej vojne a ovplyvňujú názor obyvateľstva a vyvolávajú v ňom strach a nedôveru.
Jan Triaška sa zamýšľa nad súčasnými spoločensko-politickými problémami a výstižne ich prenáša na plátno. Dnešná doba ponúka množstvo námetov, ktoré si v jeho dielach uvedomujeme. Protiklady v obrazoch, či už farebné alebo námetové, ich spájanie a prelínanie nám pomáha pochopiť zmýšľanie autora a jeho názor na realitu prítomnosti. Vnímame jeho mienku a veríme tiež jeho smerovaniu, kde autor stále verí v lepší zajtrajšok a pozitívnu budúcnosť.
Kurátorka a autorka textu: Iveta Ledecká
Ján Triaška (*1977, Novy Sad, Srbsko)
