Výstava Nadácie Miloty Havránkovej sa pokúša opäť transgeneračne a intermediálne (nielen čisto fotograficky) preskúmať styčné plochy zdanlivo odťažitých myšlienkových i tvorivých rámcov a aktérov: vágneho i normatívneho terénu mesta, spoločnosti a telesnosti. Koncept výstavy sa opiera o východisko, že najvlastnejšou esenciou telesnej (ale i mestskej) architektúry sú telom iniciované vzťahy k inému telu, k iným telám, komunitám, spoločnostiam. Spoločné zázemie všetkých autorov ukotvené mimo normatívneho sveta tela poskytuje konceptu výstavy podobnú skúsenosť pobývania v území nie väčšinovej časti spoločnosti, a predsa tak kľúčovej pre nádej v lepší svet.
Jednou z kľúčových tém sprevádzajúcich tvorbu výnimočného českého fotografa Ivana Pinkavu prakticky od 80. rokov minulého storočia je práve problematika tela, oscilujúceho medzi jeho fyzickou podstatou a na ňu naviazaných symbolických antropologických, sociálnych a kultúrnych konotácií.
Telesnosť (ľudská i ne-ľudská/objektová) je jedným zo základných stavebných kameňov jeho tvorby. Často je rozohrávaná ako miesto, kde sa určitý systém zosypáva, miesto heterotopie, symbolické, subverzívne, narušené, denaturalizované. Alebo sa práve vďaka vlastným jazvám a ranám javí ako miesto zatiaľ netušeného potenciálu: „Až ve chvíli, kdy jsou naše těla vykolejena ze své běžné funkce, kdy nepracují v souladu s 'předpisem', kdy odmítají plnit to, co jim je přikazováno, v tu chvíli začínáme plně vnímat, co jsou vlastně zač. V tu chvíli se nám ozřejmí, jak málo smyslu dává metafora těla jako stroje. Tělo se stává skutečně lidským až v okamžiku svého úpadku...“
Kdesi v pozadí tvorby Ivana Pinkavu rezonuje pomerne často symbolický vertikálny rozmer ako odkaz na ľudské konanie i smerovanie: snaha napĺňať vyššie princípy, presahovať k duchovným aspektom nášho bytia, stúpať k hviezdam. Z trochu inej perspektívy však môžeme vnímať vertikalitu ako hieratický systém, ktorý je naopak v súčasnom umení terčom kriticizmu a spochybňovania pilierov a cieľov takto nastaveného spoločenského konania. Hoci ľudské telo deštruktívne vpletené do kolapsu vertikálnej osi môže evokovať odkazy na súčasnú globálnu krízu spôsobenú práve enormným hieratickým systémom, pri sústredenom vnímaní fotografickej tvorby tohto autora pocítime zároveň hlboké pochopenie takto antropologicky nastavenej schémy.
V mnohých fotografiách Ivana Pinkavu je prítomné svojrázne archetypálne podobenstvo vychádzajúce zo všeobecne známych mýtov, ktoré už prešlo toľkým kultúrnym kvasom, nepochopením, zneužitím a vyprázdnením, až sa k nám vracia v podobe čoraz krajšieho, ale vo vlastnej podstate i subverzívneho a drzého obrazu. Pridávať tak na kráse ako i na podrývačskom až blasfemickom tóne naraz, a nestratiť pritom pointu a silu v hlase, to je takmer greenawayovský filmový rozmer prekódovaný do fotografie. Telo predovšetkým v posthumanistickej dobe funguje ako znak, prostredníctvom ktorého je možné kriticky sa dotýkať vágnych, nejednoznačných, často nepolapiteľných terénov nášho bytia, ktoré takmer obsesívne a často metaforicky jatria našu (autorskú i divácku) obrazotvornosť.
Jan Durina je mladý slovenský vizuálny medzioborový umelec, ktorý prostredníctvom širokej škály médií vytvára zvláštny vesmír bytostí, identít a naratívov, ktoré pochádzajú z tohto sveta azda len ako jeho pokrivené zrkadlové echá. Jeho tvorba nie je prísne autobiografická, ale otázky vlastnej identity a sexuality, duševného zdravia a intímnych aspektov vlastného prežívania sú do nej prepísané v esenciálnej miere. Imaginácia ovplyvnená melanchóliou a depriváciou človeka, ktorý autenticky a bolestne odmieta normalizovaný a stereotypizujúci svet, ho veľmi často privádza práve k práci s telesnosťou a figúrou, kde je „celkom zjavné, ktoré charaktery sú mu blízke a v ktorých vtipne alebo ironicky komentuje prekypujúce testosterónové ego.“
Vo vlastnom umeleckom premýšľaní vychádza z kritických konceptov queer, feministických a ekofeministických teórií i autoteórií. Ako spoločný, kľúčový a všetko presahujúci koreň jeho diel sa javia otázky duševného zdravia, ľudskej zraniteľnosti a starostlivosti o druhých, spolupráce a nepochybne i otázky horizontálne fungujúcich medziľudských relácií. Ľudská krehkosť už dávno prestala byť dogmaticky potláčaná ako slabosť, umenie ako jedno z prvých vysielalo signály o potrebe jej rehabilitácie. Fotografie, textilné ručne vyšívané a zdobené objekty i kresby Jana Durinu sú mentálnymi mapami trajektórií jeho vlastného tela, ktoré sa zosypáva, dočasne zvágnieva, odmieta plniť to, čo sa od neho očakáva, vzdoruje vlastnými ranami a trhlinami a snaží sa sám seba práve takéhoto milovať. Stáva sa ľudským.
Najmladším autorom výstavy je študent Ateliéru telového dizajnu Fakulty výtvarných umení VUT v Brne, Josef Mach. Vo svojej umeleckej tvorbe sa zaoberá prevažne inštaláciou, ktorá niekedy prechádza i do performatívnej roviny. Zaujímajú ho predovšetkým emócie, ktoré vychádzajú z kolektívnej ľudskej skúsenosti a dotýkajú sa tak všeobecnejších spoločenských javov. Sú mu blízke princípy paradoxu a absurdity. Kombinácia prvkov pop kultúry s vážnymi aspektmi nášho bytia približuje jeho tvorbu k subverzívnym polohám. Snaží sa odhaľovať energiu, ktorá spája hmotu, emócie a telo do jediného nekonečného prúdu vzájomných, i keď často rozporuplných súvislostí. Latourov koncept prepletenej a rovnocennej siete aktérstva (ľudia, neživé objekty, inštitúcie alebo i myšlienky) spoločne utvárajúceho našu realitu si Josef Mach prepožičiava na to, aby spochybnil antropocentrickú perspektívu myslenia a krízy, ktoré priniesla.
Kurátorka a autorka textu: Anna Vartecká
Vstupné: 6€
Výstava sa koná v rámci festivalu Mesiac fotografie 2024. Pozrite si kompletný program festivalu.