Definícia gravitácie, ktorú sformuloval Isaac Newton v roku 1687, sa po stáročia považovalaza základný fyzikálny zákon. Newton vysvetlil gravitáciu ako silu, ktorá v každom okamihupôsobí medzi dvoma telesami bez ohľadu na ich vzdialenosť. Túto príťažlivosť možno vnímať medzi všetkými hmotami vo vesmíre.
Gravitácia však nie je priamou silou, ktorá jednoducho pôsobí medzi dvoma objektmi v klasickom zmysle slova. Je skôr komplexnejším opisom interakcie medzi hmotami. O vyše dvesto rokov neskôr, keď Einstein zverejnil svoju všeobecnú teóriu relativity, sa naše chápanie gravitačnej sily zmenilo. Einstein dokázal, že gravitácia nie je len sila, ale aj ovplyvňuje zakrivenie priestoru a času. Hoci teda gravitácia zostáva skutočnou silou, je to omnoho zložitejší jav, než ako ho pôvodne opísal Newton.
Objav gravitácie sa často považuje za náhodný, ale významný moment v dejinách vedy. Najznámejšou anekdotou, ktorá sa s týmto objavom spája, je, ako sa Isaac Newton údajne inšpiroval padajúcim jablkom, keď sedel pod stromom. Toto zdanlivo náhodné pozorovanie ho viedlo k úvahám o príťažlivosti medzi Zemou a jablkom, čo ho nakoniec viedlo k formulácii gravitačných zákonov.
Séria olejov a akrylov na plátne autorky Geneviève Capitanio (*1964, Sion, Švajčiarsko) s názvom Morphy, skoncipovaná v roku 2019 a po prvýkrát vystavovaná v STEINHAUSER Gallery, dokonale reflektuje gravitáciu alebo skôr jej pozastavenie. Pri pohľade na namaľované objekty a formy, ktoré akoby sa vznášali v priestore napriek ťažkým materiálom, z ktorých sú vyrobené (z mramoru či zo železa), na podobne hmatateľnom, ťaživom pozadí si človek kladie otázku: Je to hmota, ktorá priťahuje alebo odpudzuje? Každý má svoju hlboko
osobnú odpoveď, no i tak nás Geneviève Capitanio vyzýva k hre s materiálom a priestorom. Testuje naše zmysly a umožňuje nám vidieť nové perspektívy.
Geneviève Capitanio navštívila Morphy prvýkrát pred mnohými rokmi a odvtedy sa na toto miesto takmer každodenne vracia. Z križovatky eldoráda, miesta bez zlata, ktoré je v dôsledku nového smerovania rozdelenej a chamtivej Európy ťažko prístupné, izolované a zakliesnené medzi dvoma útesmi, čerpá Capitanio inšpiráciu. Všetko z okolia jej preniká do myšlienok a ona sa najviac sústreďuje na maľovanie. Tak ako ju to učil jej starý majster v roku 1995 v Bruseli (diplom z maľby, Institut Supérieur de Peinture Van der Kelen-Logelain, Brusel), Capitanio pri technike mramorovania neustále putuje a v mysli sa zamestnáva tvarmi.
Psychoarcheologické fragmenty budúcej zaniknutej kultúry? Či už v pred-, alebo v postapokalyptickom svete, Morphy dáva príležitosť odhaliť fiktívne, no zároveň empirické univerzum. Tento vesmír hľadá vizuálnu metódu na „interpretáciu“ mesta aj života Geneviève Capitanio. Delí sa do rôznych sfér a každá z nich má vlastnú identitu a kultúru. V tomto prístupe, pri ktorom sa spájajú dimenzie skúsenosti a spomienok, sa zhmotňujú tvary, ktoré objavila počas svojej cesty a v obrazoch svojich spomienok.
Tamás Melkovics (*1987, Székesfehérvár, Maďarsko) pracuje rovnako nekonvenčným spôsobom. Zatiaľ čo v malých a stredne veľkých obrazoch Geneviève Capitanio môžeme interpretovať váhu predmetov, monumentálne, viac ako poltonové kovové alebo kamenné sochy Tamása Melkovicsa (Andro, vápencová kompozícia z modulov, rozmery 210 × 75 × 75 cm, hmotnosť 510 kg) sú hmatateľne prítomné a pôsobivo formujú priestor. Ambíciou jeho diel nie je zobrazovať javy alebo sa držať konvencií. Nevykazujú ani znaky abstrakcie či konceptuálnej transcendencie v zmysle konkrétnej myšlienky. Namiesto toho skúmajú
a odhaľujú základné prvky, funkcie a zákonitosti tvarujúce procesy tvorby, formovania a vývoja.
Melkovics svojím hravým a intuitívnym prístupom úspešne spochybňuje klasické základy sochárstva. Vytvára znaky, figúry a skupiny významových aj abstraktných foriem. Vzniká tak nové usporiadanie a dizajn prvkov, ktoré sú vždy v dialógu s okolím.
Tamás Melkovics vyštudoval sochárstvo na Univerzite výtvarných umení v Budapešti. Zaoberá sa myšlienkou, ako vytvoriť pomocou modulárnych prvkov nové, komplexné štruktúry. Jeho experimenty ovplyvňujú nielen estetiku sôch, ale aj ich funkčnosť a interaktivitu. Koncept „Gravity is the glue“ mal na formovanie súčasného systému jeho práce významný vplyv. Pôvodne ho predstavil Tony Cragg v rozhovore o svojom diele Minster. Tento koncept Melkovicsa výrazne ovplyvnil a upevnil jeho vášeň pre klasické sochárstvo. Pre Melkovicsa je kľúčové prispievať k histórii sochárstva a zároveň ju obohacovať súčasným pohľadom. Používanie materiálov, vyjadrovacie prostriedky a veľká škála riešení, to všetko hlboko stelesňuje nosné myšlienky, ktoré z tejto starobylej a neustále sa rozvíjajúcej ľudskej činnosti robia preňho niečo esenciálne.
Symbióza GenevièveCapitanio a Tamása Melkovicsa spočíva v silnej interakcii ich diel, ktoré ponúkajú rôzne pohľady na ústrednú tému – objav gravitácie a vzťah medzi hmotou a priestorom. Capitanio iluzionisticky zobrazuje hmotnosť a spochybňuje chápanie gravitácie na zmyslovej, takmer metafyzickej úrovni. Melkovics, naopak, priamo spochybňuje priestor a fyzickú realitu diváka. Jeho monumentálne sochy sú nielen viditeľné, ale aj hmatateľné; hmatateľne zapájajú priestor a rozširujú chápanie hmotnosti a štruktúry v reálnom svete. Napriek rozdielnym výrazovým prostriedkom a médiám sa diela oboch umelcov zbližujú na hlbšej úrovni: obaja nabádajú diváka premýšľať o fyzickom svete a jeho vnímaní, podnecujú prehodnotiť zákony gravitácie – či už v umení, alebo vo vede. Spoluprácou sa im podarilo vytvoriť fascinujúcu symbiózu maľby, kresby a sochy, ktorá otvára dialóg medzi abstraktnou teóriou a konkrétnou realitou.
Patrik Steinhauser, marec 2025
