Kurátori: Willem Jan Renders (El Lissitzky), Katarína Bajcurová (eR Sikora)

Hlavným zámerom dvoch výstav pod úsporným názvom El Lissitzky & eR Sikora je sprítomniť myšlienky a umelecký odkaz ruskej/sovietskej revolučnej avantgardy, a zároveň podrobiť ich reflexii z odstupu a nadhľadu súčasnosti.

Van Abbemuseum v holandskom Eindhovene, vlastník unikátnej kolekcie El Lisického diel, a Danubiana Meulensteen Art Museum v Bratislave-Čunove prichádzajú s ambicióznym projektom, ktorý prepája – ponad čas a priestor – dve osobnosti, dve diela, dva obrazové a myšlienkové svety: svetoznámeho klasika avantgárd 20. storočia, suprematizmu a konštruktivizmu, Lazara/El Lisického (1890 – 1941) a jedného z významných predstaviteľov slovenskej a stredoeurópskej neoavantgardy, konceptualistu Rudolfa Sikoru (1946). Van Abbemuseum už v minulosti prišlo s podobným, divácky úspešným projektom, keď diela ikonickej postavy avantgardy El Lisického uviedli vo viacerých múzeách a galériách vo svete spolu s tvorbou ruského neoavantgardistu a konceptualistu Iľju Kabakova (Utópia a realita, s Emiliou Kabakovovou, 2012/2013). Pri slovenskej premiére výstavy prišlo do úvahy spojenie s autorom, ktorý sa u nás ako jeden z mála, vlastne jediný, systematicky a dlhodobo zaoberá dedičstvom ruských/sovietskych revolučných avantgárd, – reflektuje a interpretuje duchovný zmysel novátorských činov jej hlavných predstaviteľov, ku ktorým patrili Kazimir Malevič, El Lisickij, Vladimir Tatlin, Alexander Rodčenko a ďalší. Cez ne však reaguje na všeobecnejšiu problematiku sociálnych utópií a ich dôsledkov – neraz tragických – pre život ľudí a vývoj spoločenských systémov v 20. a 21. storočí. Každá z výstav je vybudovaná ako samostatný celok, pričom sa navzájom dopĺňajú a aktualizujú.

V názve je použitá „západná“ verzia mena El Lissitzky (keďže ide o výstavu prevezenú z Van Abbemuseum v Eindhovene/Holandsko), v texte sprievodcu a v textoch k výstave však používame ruský prepis mena El Lisickij podľa pravidiel prepisu ruských mien do slovenského jazyka. Ostatne, aj posledná výstava v Tretiakovskej galérii v Moskve pracovala v názve s dvoma verziami mena ako rovnocennými, pričom v textoch katalógu sa uplatňoval ruský variant mena. Názov výstavy narába so slovnou (a grafickou) značkou – modernistickým akronymom odvodeným zo začiatočných písmen mien, k Lisického zaužívanej značke El pre túto príležitosť pridávame Sikorovo eR. El ako začiatočné písmeno, značka, je nesklonné.

Výstava El Lisického (prízemie, dva balkóny) je zostavená z jedinečnej zbierky návrhov, malieb – gvašov, akvarelov, kresieb, grafických listov, plagátov, knižnej tvorby zo zbierky Van Abbemuseum v Eindhovene. Prostredníctvom originálov, faksimile i neskorších rekonštrukcií jeho kľúčových diel, ukazuje základné míľniky Lisického životnej a tvorivej cesty. Sú tu ukážky ranej tvorby, keď sa usiloval o tzv. židovskú renesanciu, tvorba suprematistického obdobia – návrhy prounov (vrátane dvoch raritných maliarskych diel), čo bola Lisického autorská forma prepojenia maľby a architektúry. Ale aj priestorové rekonštrukcie divadelných figurín z opery Víťazstvo nad slnkom, architektonických návrhov – svetoznámych projektov Horizontálnych mrakodrapov, či monumentálneho objektu z výstavy Pressa. Paradoxne je Lisického dielo dodnes oveľa viac cenené v zahraničí ako doma v Rusku, kde sa postupne vyviazalo z pôvodných spoločensko-historických determinácií: stalo sa integrálnou súčasťou všetkých mienkotvorných – „západných“ – prehľadov dejín umenia, výstav medzivojnovej avantgardy i vizuálneho umenia 20. storočia. Najväčšiu súbornú výstavu mal v Novej Tretiakovskej galérii a v Židovskom múzeu a centre tolerancie v Moskve až celkom nedávno, na prelome rokov 2017/2018. Bolo to aj dôsledkom skutočnosti, že časť dvadsiatych rokov 20. storočia strávil v západnej Európe, v Berlíne, Holandsku, vo Švajčiarsku. Tam získal európsky nadhľad: podieľal sa na úprave a vydávaní mienkotvorných umeleckých a architektonických časopisov, spolupracoval s avantgardnými hnutiami i poprednými predstaviteľmi medzinárodnej avantgardy. Na druhej strane až do svojej predčasnej smrti chcel svojím umením „meniť svet“: stál na strane revolúcie a sovietskej moci, avantgardnými, radikálnymi a nonkonformnými formami chcel šíriť a propagovať idey komunizmu. Napriek tomu sa stal ikonickou postavou svetovej avantgardy, predchodcom modernej a súčasnej architektúry, umenia, grafického i výstavného dizajnu. El Lisického tvorba bude v takomto rozsahu predstavená na Slovensku – a v strednej Európe – po prvý raz.

Výstava Rudolfa/eR Sikoru (1. poschodie) je koncipovaná ako svojbytná vizuálna a ideová paralela k obrazovému (a ideovému) svetu El Lisického diel. Premyslený výber pracuje so staršími i nedávnymi dielami autora, ako aj s ich novými autorskými reinterpretáciami (od sedemdesiatych rokov 20. storočia po súčasnosť), pričom dôraz je na niekoľkých cykloch, ktorých vizualita je blízka, podvedome i vedome, inšpirovaná výrazovým a znakovým repertoárom revolučných avantgárd. Výstava je koncepčne v priestore rozčlenená na tri navzájom súvisiace línie: prvá predstavuje v skratke Sikorov príbeh v umení a jeho kľúčové body, druhá diela, v ktorých od deväťdesiatych rokov po prelom storočí reagoval na odkaz revolučných avantgárd stelesnený hlavne Malevičovou tvorbou, tretiu líniu tvoria súčasné interpretácie a aktualizácie niektorých El Lisického diel, „tu a teraz“. Neodmysliteľnou stránkou Sikorovej osobnosti je dodnes spoločenský aktivizmus, ktorý našiel prirodzené uplatnenie v jeho výtvarných konceptoch plných etickej – a dnes najmä ekologickej – apelatívnosti (ako to naposledy ukázala výstava Eko(ko)mix | 50 rokov Rímskeho klubu v Galérii mesta Bratislavy, 2018). Patrí totiž k tým tvorcom, ktorí na svoje plecia zaujato a s totálnym osobnostným nasadením „berú kríž“ civilizačných a spoločenských problémov jedinca i ľudstva. Necelých sto rokov po El Lisickom poukazuje eR Sikora sugestívnym spôsobom na stav súčasného sveta a ľudskej civilizácie, na to, čo sa stalo s krásnymi utopickými ideami, kam sa zrútili sny, ktorým verili ruskí revoluční tvorcovia, a medzi nimi aj El Lisickij... Diela oboch autorov spája ponad čas aj vizuálny a imanentne výtvarný zreteľ: snaha o univerzalizmus, direktný a lakonický jazyk, ktorému nechýba svojská konštruktivistická poézia, práca s fotografiou, fotomontážou, textom a s objektom, ktorý vystupuje z obrazu, vzniká na pomedzí maľby, sochy a architektúry.

El Lissitzky | EL (Lazar Markovič/Elizer Morduchovič) Lisickij (1890, Počinok, Smolenská oblasť – 1941, Moskva) je jednou z kľúčových postáv ruskej/sovietskej revolučnej avantgardy a medzinárodných avantgárd dvadsiatych rokov 20. storočia. Pracoval ako architekt, grafik, maliar, typograf, dizajnér, venoval sa fotografii. Pochádzal zo židovskej rodiny. Na umeleckú dráhu sa pripravoval v maliarskych kurzoch Jehudu Pena vo Vitebsku, študoval architektúru na Polytechnickom inštitúte v Darmstadte (1909 – 1914). Po ukončení štúdia putoval po Taliansku a kreslil tamojšie pamiatky.

Angažoval sa v židovskom kultúrnom hnutí (Kultur-liga), ktorého cieľom bolo obrodiť židovské umenie, skúmal a zaznamenával židovské pamiatky v Bielorusku a Litve, ilustroval vyše 30 detských kníh v jidiš – bol zakladateľom židovskej ilustrácie a knihy. Pokračoval v štúdii na Rižskom polytechnickom inštitúte v Moskve (1915 – 1916). V rokoch 1919 – 1921 pôsobil vo Vitebsku, kam prišiel na pozvanie Marca Chagalla, ktorý viedol Vitebské národné umelecké učilište. Po konflikte Chagalla s Malevičom sa postavil na Malevičovu stranu, patril medzi zakladateľov združenia UNOVIS a prívržencov suprematizmu. Roku 1921 sa vrátil do Moskvy, bol pedagógom na VCHUTEMAS-e a členom INCHUKu (1920 – 1921). Koncom roka odcestoval do Berlína, pôsobil v západnej Európe, kde bol spoluzakladateľom a grafickým dizajnérom časopisov Vešč/Objet/Gegenstand (s Iľjom Erenburgom) Broom, De Stijl, Merz (s Kurtom Schwittersom) a ďal., vydával knihy, venoval sa výstavníctvu, reklame, spolupracoval s viacerými predstaviteľmi medzinárodnej avantgardy. V rokoch 1923 – 1924 sa liečil z tuberkulózy vo Švajčiarsku. V Nemecku sa zoznámil s budúcou manželkou, historičkou umenia a zberateľkou Sophie Küppersovou (1891 – 1978).

Roku 1925 sa vrátil do Moskvy, zaoberal sa projektom horizontálnych mrakodrapov (od 1924), komplexu vydavateľstva Pravda (1929), stal sa členom ASNOVA a znovu vyučoval na VCHUTEMAS-e a VCHUTEIN-e, stále cestoval do zahraničia. Pracoval ako výstavný dizajnér veľkých sovietskych výstav v zahraničí: Pressa v Kolíne n/Rýnom (1928), hygieny v Drážďanoch, kožušín v Lipsku (1930), na úprave propagandistických časopisov. Od tridsiatych rokov, po upevnení Stalinovej moci, keď sa presadil nový kultúrno-politický kurz a metóda socialistického realizmu, mal menej verejných objednávok a výrazne sa mu zhoršilo zdravie. Zomrel predčasne na tuberkolózu. Po Lisického smrti bola jeho vdova so synom vyhostená do Novosibirska a jeho meno v Sovietskom zväze upadlo na roky do zabudnutia. V období odmäku venovala Sophie Lissitzky-Küppers časť pozostalosti Tretiakovskej galérii v Moskve (1959) a Ruskému štátnemu archívu literatúry a umenia (1961), spracovala jeho pramennú monografiu, ktorá vyšla v Drážďanoch (1967), s úvodom Herberta Reada v New Yorku (1968), dodnes v početných reedíciách. Je zastúpený v prestížnych svetových zbierkach: MoMA, Solomon R. Guggenheim Collection, New York; Art Institut of Chicago, Chicago; MNAM, Paríž; Tate, Londýn; Stedelijk museum, Amsterdam a ďal. Najväčšia zbierka Lisického diel na západe sa nachádza vo Van Abbemuseum v Eindohevene. Prvá neveľká Lisického výstava sa v Sovietskom zväze konala roku 1965, väčšia k storočnici umelca (1990). Najrozsiahlejšia retrospektíva sa konala v Moskve (2017/2018, Židovské múzeum a centrum tolerancie a Nová Tretiakovská galéria, kurátorka: Tatiana Goriačeva), ku ktorej vyšiel obsiahly katalóg.  

Rudolf Sikora (*1946, Žilina) patrí od začiatku sedemdesiatych rokov 20. storočia k najvýznamnejším postavám slovenského vizuálneho umenia, svojou tvorbou sa presadil aj v medzinárodnom kontexte. Počas normalizácie bol aktívny na neoficiálnej umeleckej scéne; vo svojom ateliéri na Tehelnej 32 v Bratislave zorganizoval 1. otvorený ateliér (1970), ktorý predznamenal nástup silnej generácie konceptuálne zameraných tvorcov. Vyšiel zo svojskej syntézy novej citlivosti a konceptuálneho myslenia, neskôr ho obohatil aj o postmoderné podnety. Ako jeden z prvých umelcov v Československu a aj v Európe sa zaoberal novou problematikou globálno-civilizačného a ekologického ohrozenia sveta.

Temné a varovné tóny čoskoro vystriedali optimistickejšie kozmologické výskumy, ktoré Sikora okrem iného podoprel aj vedeckými poznatkami z teórie vzniku a existencie vesmíru a k vede vytvoril originálnu umeleckú paralelu so silnou metaforickou výpoveďou. Neodmysliteľnou stránkou jeho osobnosti je dodnes spoločenský aktivizmus, programovo a systematicky reflektuje odkaz ruských avantgárd reprezentovaných hlavne Malevičovým dielom. Zasiahol do viacerých oblastí výtvarného umenia; venuje sa maľbe, kresbe, grafike, fotografii, akčnému umeniu, tvorbe objektov a inštalácií. Patril k iniciátorom vzniku hnutia Verejnosť proti násiliu (1989) a na krátky čas aktívne vstúpil aj do politiky.

Bol spoluzakladateľom skupiny Syzýgia (1988). Študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave (1963 – 1969, prof. Dezider Milly, Peter Matejka), kde neskôr pôsobil ako profesor (1990 – 2004), v pedagogickej činnosti pokračoval na Fakulte umení Technickej univerzity v Košiciach (2004 – 2011). Retrospektívu svojej tvorby pod názvom Sám proti sebe predstavil v Národnej galérii v Prahe (2006) a Slovenskej národnej galérii v Bratislave (2008), k výstave vyšiel obsiahly katalóg s textami Jiřího Valocha, Aurela Hrabušického a Heleny Musilovej. Jeho fotografickú tvorbu zhodnotila výstava Sám s fotografiou v Galérii Umelka v Bratislave (2016) a rovnomenná publikácia zostavená Katarínou Bajcurovou (2017). Vystavoval na významných medzinárodných prehliadkach: Aktuelle Kunst aus Osteuropa, Oldenburger Kunstverein, Oldenburg (1982); Akademie 1993, Akademie der Künste, Berlin (1993); Europa, Europa, Kunst- und Ausstellungshalle der BRD, Bonn (1994); Der Riss im Raum, Martin-Gropius-Bau, Berlín (1994); Aspekte/Positionen. 50 Jahre Kunst aus Mitteleuropa 1949 – 1999, Museum moderner Kunst Stiftung Ludwig, Viedeň (1999); Light Years: Conceptual Art and the Photograph 1964 – 1977, Art Institute, Chicago (2011); Ludwig goes Pop. The East Side Story, Ludwig Muzeum – Museum of Contemporary Art, Budapešť (2015) a ďalšie. Je ho diela sú zastúpené v domácich a svetových zbierkach: v Art Institute Chicago, Chicago; National Gallery of Art, Washighton DC; Kupferstich Kabinett, Stadtsgalerie Dresden, Drážďany; Photosammlung Museum Ludwig, Kolín; Galerie der Stadt Esslingen, Museum Bochum, Bochum; Museum of Fine Arts, Houston; Národní galerie v Praze, Praha; Slovenská národná galéria, Bratislava atď.