Bratislavčan Daniel Brunovský (1959) študoval na domácej Vysokej škole výtvarných umení a na Academia di belle Arti v Ríme. Venuje sa grafike, keramickej a sklenenej plastike, nábytkárskym solitérom a šperku.

Daniel Brunovský vo svojej maliarskej tvorbe čerpá z týchto prazdrojov. Usiluje sa vrátiť k podstate, sprítomniť udalosti prefiltrované neskazeným vnútorným zrakom. Leitmotívom jeho obrazových dejov je krajina. Mýtická a bezčasová, oplývajúca od sveta odľahlou velebnosťou. Diváka prenáša do bukolického veku a vzďaľuje rušnému civilizačnému životu, navodzuje mu pocit, že dýcha vzduch, ktorý vanul nad zemou v dňoch dávno stratených, nasiaknutých príbehmi od Biblie a Iliady po Malého princa. Vzniká tak literárno-symbolický obraz, ktorého jestvovanie len sčasti možno pochopiť čisto umeleckými kritériami. Ide skôr o zdrapovité a znepokojivé preludné výjavy než o vnemové podoby. Tajuplnosť inotajov pripomína cestu čiernym lesom, ktorú sa autor pokúsil zmapovať hutným rukopisom s výraznou kontúrou a tlmenými farbami. Prírodné útvary nadobúdajú ľudské črty, zavše pripomínajú modly z Veľkonočného ostrova. Hrozivé, aj trúchlivé či zádumčivé. A zase postavy, ktoré idúcky stretáme, sú súčasťou tohto prírodného celku. V hlbokom tichu, ktoré ich obklopuje, pôsobia clivo, záhadne a nepreniknuteľne. Ich tváre bez výrazu nenapovedajú nič o osudoch či citovom živote, všetku fantastickú prapodstatu bytia si musíme domýšľať z významových súvislostí.

Krajinný celok, niekedy vychádzajúci z dobových rytín, tu na rozdiel od predošlých manekýnov postupne zaľudňuje figurálnymi štafážami, podnietenými starými fotografiami či citáciou z dejín umenia. Ich farebný a tvarový kontrapunkt vytvára napätie a dramatické očakávanie, zdôrazdňuje pocit iluzórnosti, znepokojivý protiklad minulosti a prítomnosti, sugestívnosť obrazotvornosti. Sťaby kľúčovou dierkou tu s prstom na perách pozorujeme, skryté okamihy života, nesúlad duše a zmyslov, božské a zároveň démonické stránky človeka od čiahnutia ku hviezdam cez veslovanie na bárke súcna morom nádeje po Balthusovské sexuálne úchylky. Podmanivá sila vyznenia vyplýva z čarotajnej schopnosti evokácie odrazov zabudnutého sveta, zjavených vo sne a plných tklivej pominuteľnosti. Danielove krajiny nie sú zemepisne vymedzené miesta, ale básnivé stavy, ktoré prežíval a prežíva. Poviete si surrealizmus. Pittura metafisica. Symbolizmus. Isteže. Aj. Ale potom treba zmieniť najmä kolážovité zlepence Arcimbolda. Výsledkom je ľudská krajina, kde objavuje autor sám seba v mnohých podobách. Na výstave prezentuje práce na papieri, grafiku, koláž a temperové maľby."