"Hovorím si, že ti znovu v zime žltnú listy. A vtedy si uvedomujem, že spolužitie sa odohráva v každodennosti, v rytme drobných presunov a návratov.
V tom, ako sa priestor postupne stáva známym, ako si zvyká na prítomnosť dvoch, bez potreby ju pomenovať alebo vysvetľovať. Všímanie sa presúva od jednotlivých momentov k tomu, čo ich spája - k plynutiu, ktoré nemá jasné začiatky ani konce. Blízkosť vzniká v tom, čo sa deje medzi udalosťami.

Spolužitie vnímam ako citlivé vylaďovanie. Nie ako stav, ktorý by sa dal dosiahnuť, ale ako neustále nastavovanie mierky. Vzdialenosť sa mení bez zjavného dôvodu, ticho nadobúda rôzne kvality, prítomnosť druhého sa stáva súčasťou prostredia, nie jeho narušením. Ide o spôsob, akým sa spoločný priestor učí reagovať na pohyb, rytmus a pozornosť.

Čas sa v tomto nastavení správa inak. Neodvíja sa od udalostí, ale od opakovania. Od návratov do rovnakých miest, od známych situácií, ktoré sa zakaždým jemne líšia. V tomto type času sa vzťah nebuduje, ale prehlbuje. Bez potreby deklarácií, bez tlaku na viditeľný posun.

Rastlina od mojej starej mamy bola presadená z jedného miesta na druhé. Celá, spolu s pôdou, ktorá ju dovtedy držala. Presadenie nebolo náhlou premenou, skôr zmenou podmienok, ktorú bolo možné cítiť skôr než vidieť. Svetlo dopadalo z iného smeru, vzduch mal inú vlhkosť, okolie reagovalo inak. Navonok sa dlho nič nemenilo. Až časom sa objavili nové listy, takmer nenápadne.
Tento proces nevnímam ako obraz ani metaforu, ale ako skúsenosť, ktorá sa dá rozpoznať aj inde. Niektoré veci sa najprv potrebujú usadiť, overiť si svoje miesto, zorientovať sa v novom rozložení síl. Pohyb smerom von prichádza až vtedy, keď sa vnútorné napätia vyrovnajú a prostredie začne pôsobiť ako opora, nie ako prekážka.

Rastlina si nepamätá presadenie ako udalosť, ale ako zmenu prostredia. Jej pamäť je rozptýlená v tvare, v smerovaní, v miestach, kde sa rast sústreďuje a kde ustupuje. Táto pamäť nie je návratom, ale pokračovaním - tichým zapisovaním podmienok do hmoty.

Podobne sa aj spolužitie zapisuje nepriamo. Nie prostredníctvom slov ani rozhodnutí, ale cez spôsob, akým sa priestor postupne stáva obývateľným. V tom, ako sa mení atmosféra, ako sa preskupuje pozornosť, ako sa blízkosť stáva samozrejmosťou bez toho, aby stratila svoju citlivosť.

Vzťah sa tu neukazuje ako hotový tvar, ale ako otvorený medzi-priestor. Niečo, čo zostáva pohyblivé, reaguje na zmeny a zostáva vnímavé k okolnostiam, v ktorých existuje. Rastlina v tomto texte nie je symbolom, ale jednou zo situácií, v ktorých sa dá tento proces sledovať — pomaly, bez dramatizácie, v čase, ktorý sa dá obývať.

Predstavujem si kus hmoty letiaci vesmírom dlhšie, než je vek našej slnečnej sústavy. Jeho osamelosť je extrémny prípad kontinuity – teleso, ktoré prežilo miliardy rokov bez toho, aby muselo dávať zmysel. Potom príde okamih prerušenia samoty: vstup do atmosféry. Prvý skutočný dotyk s prostredím, ktoré mu začne brať energiu. Trením ho prekladá z dlhého ticha do krátkeho svetla.

Vo vnútri som si položil otázku: „Čo cíti meteorit pred vstupom do našej atmosféry?“ 
Samozrejme, necíti. Nie ako človek. Tá otázka je pasca – a je to dobré. Núti ma to priznať si, že potrebujem, aby realita mala „vnútro“, inak by som v nej nevedel bývať.

Výsledkom je obraz, ktorý je takmer asketický. Žiadna ilustrácia či spektakulárnosť. Skôr stopa trenia, stopa kontaktu, ktorý ešte nenastal – ako keby som objavoval „pred-šum“: informáciu o budúcej udalosti, ktorá zatiaľ existuje len ako napätie v materiáli.

Otázka „čo cíti?“ nie je naivná, ale provokačná. Viem, že necíti emóciu. Tá otázka mieri na nás: Čo v nás potrebuje, aby aj absolútne neľudské malo vnútro?

Vstup do atmosféry je stret dvoch režimov časovej organizácie: hlbokej, pomalej stability (kozmická samota bez publika) a hustej, rýchlej, disipujúcej dynamiky (atmosféra). Atmosféra je prostredie, ktoré robí z pohybu trenie, z trenia teplo, z tepla svetlo a zo svetla svedka. Meteorit mimo nej je maximálne slobodný – ale je aj maximálne „nemý“. V odhalení tratí slobodu, zhorí, ale získa príbeh. Hoci len na zlomok sekundy.

Keď o tom maľujem, snažím sa zachytiť stopu pred-udalosti: obraz napätia toho, čo sa má stať. Ide o predzmenovú tenziu – o to, že ešte existuje jednotný tvar, ale už je v ňom vpísané, že nebude trvať. Preto volím asketický jazyk: sivá plocha, krátke trhavé ťahy, lokálne zhutnenia a inde rozpad do šumu. Ako keby materiál už dopredu niesol informáciu o budúcej disipácii – nie ako proroctvo, ale ako predispozíciu.

V tom je krutosť aj milosť reality: meteorit bez atmosféry prežíva, ale ostáva nemý. V atmosfére neprežije, ale jeho posledná minúta je možno jediná, ktorá má „publikum“. Na chvíľu je svedkom aj obrazom.

Ak platí, že čas je fundamentálna oscilácia časového poľa, potom hmota nie je pevný objekt, ale topologický defekt – uzol v tomto poli, ktorý si udržiava svoj tvar vďaka vnútornej rezonancii. Z tohto pohľadu je obraz umelo vytvorený topologický defekt.

Tento vzťah existuje objektívne. To, čo nazývame „krásou“ obrazu, nie je estetický pocit v mozgu diváka. Krása je miera vnútornej koherencie tohto usporiadania. Je to fyzikálna veličina – miera toho, ako efektívne sa podarilo znížiť lokálnu entropiu príbehovosti a vytvoriť stabilný ostrov poriadku v chaose. Avšak platí, že artefakt nepotrebuje oko, aby mal štruktúru. Oko potrebuje artefakt, aby malo čo čítať.

Ak obraz zakopem hlboko do zeme a prežije stovky rokov, vzťahy medzi jeho časťami (farbami, ťahmi, vrstvami) nezmiznú len preto, že ho nikto nevidel. Neviditeľnosť nie je ontologická smrť. Je to len absencia svedka. To, že ho nikto nevidí, neznižuje jeho fyzikálnu realitu o nič viac, než fakt, že keď nikto nevidí jadro vzdialenej hviezdy, znižuje jej tým jas.

V tejto perspektíve sa mení rola umelca. Možno nie som pán hmoty. Som nástrojom času, ktorý sa snaží uvedomiť si samého seba. Pigmenty, olej, plátno – to sú formy energie, ktoré hľadajú stabilnejšiu formu prežitia. 

V momente, keď obraz dokončím, stane sa vec, ktorú poznám z opakovanej skúsenosti: obraz sa odtrhne. Stáva sa samostatnou entitou (endomorfizmus poľa). Už mi nepatrí. Je to kus sveta, ktorý sa stabilizoval do vlastného tvaru – a teraz už existuje aj proti mne. Nie je jasné, či to, čo volám „vôľa hmoty“, nie je len naša tendencia spätne romantizovať minulosť. To, čo trvá, vyzerá ako cieľ, ale možno je to len selekcia. Túto neistotu neodstraňujem. Ona je motor.
-
Výstava Pre nás je spoločným prostredím našich diel, ktoré nechávame existovať vedľa seba, v kontakte, vo vzájomnom ovplyvňovaní. Tak ako spolužitie samotné – ako otvorený proces, ktorý sa nedá vlastniť, len udržiavať."