Obsahová stránka sa pritom zmenila len nepatrne. Aj naďalej sú centrálnymi impulzmi k tvorbe umenia vzťah človeka k sebe samému a k prírode, túžba po zmysluplnom spirituálnom rozvoji a kultúrno-historické referencie.
Jediným rozdielom v porovnaní s minulými generáciami umelcov je omnoho bohatší výber dostupných médií a nástrojov. Neustále pokračujúci rozvoj AI prináša súčasným umelcom a umelkyniam nástroj, ktorý výtvarnému umeniu umožňuje dosiahnuť to, čo bolo doteraz privilégium hudby: oslobodenie sa od materiálu.
Európska umelecká a filozofická scéna celé stáročia diskutovala o hierarchii umeleckých žánrov, pričom materiál bol vždy pevnou zložkou argumentácie. Zaslúži si najvyššie miesto maľba, pretože aktom maľby sa zvyšuje hodnota menejcenného materiálu? Alebo treba dať na prvé miesto sochárstvo zvyšujúce hodnotu materiálu? Či dokonca hudbu, ktorá ako jediná existuje bez materiálu, a preto ju vzhľadom na jej pominuteľnosť treba vnímať ako najvyššiu formu umenia?
Generatívna AI vnáša túto pominuteľnosť aj do výtvarného umenia, čím nás núti k zásadnému skúmaniu klasického konceptu umenia s otvoreným koncom.
„Flaring Fragments of Future Past“ sa pohybuje presne v tomto medzipriestore medzi novými možnosťami a tradičnými médiami.
Výstava je len fragmentom aktuálnej cezúry v rámci súčasného umenia. Pomocou nových technológií v nej prebieha akýsi druh estetickej archeológie. Art history revisited.
Príkladom sú práce Christiana Holzeho, ktorý označuje svoju prácu ako „appropriation art“, pričom privlastňovanie si toho, čo už existuje, tvorí ústrednú súčasť jeho umeleckej tvorby. Konfrontácia pôvodného diela s jeho kópiou je pritom opakujúcim sa impulzom, ktorý prináša zdvojenie a splynutie originálu a reprodukcie.
Odzrkadlením tohto prístupu je štyrikrát skopírovaná a zlúčená pieta. Tento známy historický motív je skopírovaný v novom médiu a transformovaný do novej formy bez toho, aby stratil svoj pôvodný kultúrny a historický základ.
K podobnému javu dochádza aj u Holzeho vystavených nástenných diel. Na základe farebnej palety historickej predlohy vznikajú nové digitálne diela, z ktorých vznikajú umelecké diela až po manuálnom maliarskom akte. Toto „ironické umelecké gesto“, ako ho Holze nazýva, je pritom na pochopenie diel rovnako dôležité ako logo „CHH“, ktoré dáva dielam „added value“ podobne ako módne značky, aukčné domy a iné označenia. Aj tento symbol osciluje medzi analógovým vodoznakom a digitálnou estetikou stock image.
Akt maľby je kľúčový aj v tvorivom procese Anny Levinson. Inšpiráciu čerpá z vlastných fotografií a objektov nájdených na internete a vytvára diela maľované na jute. Výber podkladu má pritom nesmierny význam. Drsný podklad maľby vytvára hrejivú atmosféru a slúži ako analógový odkaz na pixely.
Zachytený motív rúk je pritom autoreferenčný: pri tvorbe diel má umelkyňa vždy pred očami vlastné ruky. Rovnaký jav však platí aj pre pozorovateľa konzumujúceho umenie v digitálnej forme. Prsty na obrazovke sa stávajú trvalou súčasťou meniacich sa obrazov.
Fragmenty znázornených prstov v Levinsonovej dielach „HA//90/75/MA/CY/2025“ a „HA//90/75/Y/BR/2025“ vykonávajú gestá približovania na displeji. Dynamická maľba asociuje mozgu, vycvičenému používaním displejov, pohyb a statická juta sa premieňa na fluidný obrazový priestor.
Aj u Sebastiana Hosua sa maľba začína fotografiou, snímkami obrazovky, kresbou. Po podlahe ateliéru sú roztrúsené nespočetné zobrazenia tiel v pohybe, pričom každé z nich poskytuje v závislosti od uhla pohľadu inšpiráciu či nové východiskové body. Ústredným bodom záujmu je pritom umiestnenie postavy v miestnosti. Po definovaní konečnej formy a polohy sa začína jej transformácia dosahujúca bod abstrakcie, v niektorých sériách diel až úplné rozpustenie.
Aj v tomto prípade je hľadanie niečoho nového, vyjadrené prostredníctvom „čistého jazyka maľby“, ako to označuje Hosu, hnacou silou tvorivého procesu. Prvá línia sa ako maslom tiahne cez plátno natreté hrubou vrstvou farby; týmto maliarskym aktom vrcholí kresliarske gesto niekoľko týždňov trvajúcich modelových štúdií.
Názov veľkoformátového diela „Intense Presence“ by sa mohol vzťahovať aj na všetky ostatné vystavené Hosuove práce. Charakteristické línie a kompozície jasne vyjadrujú, prečo námet ľudského tela nestráca nič zo svojej relevantnosti ani tisíce rokov po jeho prvých umeleckých znázorneniach.
Tri vystavené skupiny diel Christiana Holzeho, Anny Levinson a Sebastiana Hosua presahujú čisto digitálne výrobné metódy – čerpajú z tradičných, často remeselných techník, riadia sa však estetikou, logikou a rytmami digitálneho sveta.
Napriek dávno známym témam sa ich tvorivé procesy vyznačujú neustálym hľadaním – nových vizuálnych jazykov, nových prístupov, nového prepojenia so svetom. Na rozhraní analógového a digitálneho, minulosti a budúcnosti ich diela otvárajú priestory plné napätia, v ktorých sa prekrývajú osobné, kolektívne a kultúrne odtienky.
Vystavené diela sú individuálnymi fragmentmi rozsiahlejšieho estetického univerza, umelecko-historickými fragmentmi, fragmentmi ľudského tela, fragmentmi nikdy neukončeného hľadania nového. Tieto fragmenty sa pritom muzeálne nekonzervujú, ale prenášajú sa ako živé zdroje do procesu s otvoreným výsledkom.
Kurátor: Jan Gustav Fiedler
