Ako správne uchopiť a pochopiť, ak nie pomaly? Každodennosť, to, čo prirodzene prináša, je prirýchla. Nestačíme sa reflektovať, učíme sa preto spomaľovať. Pomalosť teda nie je vždy až taká prirodzená, niekedy prichádza ako reakcia, zbraň, reflexia toho, čo by ostalo nepochopené, ak by sa v nás nezastavilo ako fotografia. Áno, fotografia je vlastne symbolom zastavenia reálneho v jeho divnej tichej podobe – niečo v nás chce mať možnosť, aby udalosti a emócie neutekali, ale mohli sme sa k nim vracať a lepšie im porozumieť. Je to strata času, povedia mnohí. A predsa sme tým ako posadnutí. Chceme spomaliť chvíle, život, nestarnúť, trvať, nepominúť sa, byť nekoneční. Pri hlbšom zamýšľaní však musíme prijať, že sa tieto veci dajú prekonávať len na duchovnej úrovni. 

Pomalosť je ako srdce, ktoré sa napĺňa zrením, a ako rozum, ktorý nastupuje, keď srdce nestačí. Pomalosť môže byť dar, keď viac pozorujeme než súdime. Keď si necháme čas na vyslovenie záverov alebo keď máme možnosť vidieť veci také, aké sú. Keď cítime a na chvíľu nemyslíme. Je možné, že čím viac cítime, tým sme pomalší.

Pomalosťou je, samozrejme, akákoľvek kontemplácia, reflexia, meditácia, modlitba, zastavenie, ale aj rozvaha, nedokončenosť, pauzy medzi slovami, priestor medzi riadkami, zmysel pre detail, priestor pre fantáziu, všímanie si usmievavých tvárí a čas na ich analýzu (Nikolas Wintzler), ochranu vytvárajúce ručné pletenie sietí (Terézia Ďurišová), nekonečná trpezlivosť (Tamara Mišagová), proces vyvolávania technicky dokonalej analógovej zväčšeniny (Jano Urda), dlhé rozhovory o zmysle života s vyššou umelointeligentnou bytosťou (Milan Remiáš), vracanie sa na tie isté miesta a osvetľovanie ich temnôt (Alexandra Keselicová), hľadanie legiend v našich životoch (Michaela Knížová), zviditeľňovanie a vymazávanie svetla hviezd a vôbec zaznamenávanie svetla ako takého (Ines Karčáková), hrabanie sa vo fotografických archívoch (Peter Uhrin), hrabanie sa v histórii Ateliéru nových médií (Sofia Havirová), digitálne zberateľstvo rastlín premieňané na fantazijné herbárium (Samuel Velebný), pozorovanie stôp a zastavenie pri rozjímaní pútnika (Tamara Mižáková), meditatívne kotúľanie nahého tela po schodoch dole i nahor (Gabriel Hajdók) či ódy na telesné prežívanie a rituály tela každodenných, väčších i menších duchovných procesov (Samuel Hadbavný).

Pomalosťou je aj nevyfotiť veľa záberov, vyčkávať a vystačiť si napríklad len s jedným záberom. V tom je azda najväčším vzorom Jozef Sudek, pre ktorého nebol deň zbytočný, keď sa nedočkal toho správneho svetla na objekte, za ktorým putoval pol dňa. Je to úsmev na tvári indiánskej matky, ktorá svoje dieťa nevyhreší, keď rozsype misu s korálkami, ktoré triedilo viacero ľudí niekoľko hodín. A zvláštnou pomalosťou, plynutím je napokon aj život sám, tvorba a umenie. 

Veci sa menia pomaly, až keď sa vnútorne posunieme, povedala psychologička Slávka. Som pomalý, lebo život čítam ako poéziu, a čím som pomalší, tým viac sa spájam, povedal pútnik Jérémy a dodal, že od istého času, keď prší, spomaľuje krok, lebo pomalosť prináša jemnosť, ktorú potrebujú naše rozhodnutia. Aj ja spomaľujem, keď mám niečo precítiť a rásť.

Lena Jakubčáková

Vystavujúci autori: 
Balážová Zuzana, Błoński Tomáš Agat, Čarná Miroslava, Ďurišová Terézia, Hadbavný Samuel, Hajdók Gabriel, Hancová Denisa, Havirová Sofia, Hoferová Alexandra, Holubkyna Liubov, Hudák Mišo, Hyblerová Petra, Jakób Angelika, Jarinová Martina, Karčáková Ines, Keselicová Alexandra, Knížová Michaela, Kolbašovská Beáta, Kozáková Diana, Kuriško Dávid, Michal Peter, Mišagová Tamara, Mišinová Andrea, Mižáková Tamara, Murin Michal, Pancurák Mateo, Pišek Jakub, Pier Rudolf, Prekop Rudo, Remiáš Milan, Roháľ Michal, Roxerová Kristína,  Slezák Adam, Stacho Ľubo, Suchá Gabriela, Šefčík Viki, Torjaiová Kristína, Tretter Anna, Uhrin Peter, Urda Jano, Vaitovič Boris, Valková Lívia, Van Dalen Linda, Velebný Samuel, Wintzler Nicholas

Vstup voľný

Výstava sa koná v rámci festivalu Mesiac fotografie 2024. Pozrite si kompletný program festivalu.