Jej členovia patrili medzi predstaviteľov neskorej moderny a vedome sa hlásili k tradícii moderny medzivojnového umenia. Zachovali si napríklad aj všetky jej charakteristické znaky. Skupina vystupovala organizovane a mala vlastné programové vyhlásenie, nechýbala však ani výrazná individuálna tvorba. Jednou z najdôležitejších charakteristík skupiny bol práve spoločný myšlienkový základ jej tvorby. Rovnaký postoj však skupina zaujala aj k politickému a spoločenskému dianiu. Životné skúsenosti jej členov, ich schopnosti a rozdielne povahy na druhej strane zaručovali jedinečnosť ich umeleckej tvorby.

V roku 1972 boli členovia Skupiny Mikuláša Galandu v zborníku Za socialistické umenie podrobení tvrdej kritike a následne vylúčení zo Zväzu slovenských výtvarných umelcov. Znamenalo to nielen zákaz vystavovania, ale aj ďalšie represie. Aj preto sa jej členovia spoločenského uznania v plnej miere dočkali až po roku 1989.