Princíp tejto výstavy je vo fotografii celkom nový. Štvrtý je divák. Má dotvárať čo mu autori ponúkajú. Táto výstava sa totiž môže čítať ako partitura, ako notová osnova. 

Horizontálne sú to tri melódie, troch autorov, vertikálne rôzne akordy hovoriace o figure, alebo o časti figúry. Zo zvláštne poňatých tretín tela treba zostaviť postavu. Každú jednotlivú časť zabezpečuje jeden autor, Michal Pacina časti hlavy, Rudo Prekop trupu, Tono Stano nôh, a teda každý fotograf sa v tejto výstave venuje len jednému, vopred určenému dielu kompozície.

Text: Anna Fárová, 1.2.1986

Výstava Hra na štvrtého, prezentovaná v roku 1986 v pražskej galérii Fotochema, predstavovala vo svojej dobe hneď dvojitú inováciu. Je ňou samotné uchopenie témy tela – autori rezignovali na predstavu kompaktnej ľudskej postavy vytvárajúcej nerozpojiteľný celok. Fotografické skúmanie rozpitvalo telo skalpelom „na orgány“ a uskladnilo ich podľa kategórií, aby boli neskôr jednotlivé časti opäť spojené. Súčasne ale vzniká zdanie, že fotografované hlavy (Pacina), trupy (Prekop) a nohy (Stano) nikdy súčasťou žiadnych tiel neboli. Žijú si akýmsi nezávislým, osamoteným životom vo vlastných uzavretých priestoroch. Vo svojich ďalších telách nanovo ožívajú, ale obrazovo sú sebestačné aj jednotlivo.

Tým druhým pozoruhodným aspektom je celkový koncept výstavy, vrátane inštalácie a tiež (nie úplne docenený) kurátorský vklad Anny Fárovej. Tá vo svojom sprievodnom texte k výstave o tejto inštalácii píše: „Výstavu bolo možné čítať dvoma rôznymi spôsobmi, trochu ako hudobnú partitúru pre trio, tj. horizontálne (melódie jednotlivých nástrojov – práce jednotlivých autorov) i vertikálne (harmonické alebo disonantné akordy)“.  Fárová vo svojom texte zdôrazňuje slovo „čítať“, čím upriamuje pozornosť na mentálnu, pojmovú zložku výstavnej štruktúry. Teda nielen na zmyslové vnímanie jednotlivých obrazov, ale i intelektuálny proces čítania vzájomných vzťahov, istej jasne vedenej reči.

Najzaujímavejšou otázkou, doslova sa vnucujúcou názvom súboru i výstavy, v rámci tejto hry však zostáva: Kto je ten štvrtý? Tono Stano sa na ňu pokúša odpovedať v rozhovore s Martinom Hruškom: „My traja sa hráme na toho štvrtého, ktorého sme si uplácali. Ale štvrtým môže byť mienený i divák, ktorý túto figúru buď akceptuje, alebo nie.“  Táto jeho odpoveď akoby vychádzala z oficiálneho kurátorského textu Anny Fárovej, ktorá si v ňom kladie rovnakú otázku: „Ale kto je ten štvrtý? Divák, ktorý vo svojej predstavivosti zostavuje celú osobu z jej fragmentov, alebo sám objekt vzniknutý z tohoto zostavovania, alebo nový rozmer tohto vizuálneho experimentu?“  V podobnom duchu bol tento názov interpretovaný i u ďalších teoretikov. 

Zvyčajne sa teda názov súboru vykladá tak, že ten „štvrtý“ je stotožnený s divákom, ktorý si vybrané časti vo svojej predstavivosti spojí. Nie je však táto divácka úloha príliš pasívna na to, aby bola tvorbou? Nečelí tu divák iba tradičnej výzve interpretovať predkladané? V tomto zmysle by sa musela odohrať „hra na štvrtého“ pri každom vystavenom diele, a to bez ohľadu na to, či je zložené z viacerých častí, ktoré treba „poskladať“, alebo tvorené jediným obrazom, ktorý je potrebné nejako uchopiť s pomocou divákovej individuálnej vizuálnej skúsenosti. Nie je skutočným „štvrtým“ práve kurátorka výstavy Anna Fárová? Nasvedčovala by tomu určite i ďalšia časť jej textu k výstave, v ktorom sa vyznáva: „Bola som do tej hry – na štvrtého – zapojená, čo sa mi páči. Tí traja učinili svoj objav spontánne, ale prišli za mnou, aby som im pomohla túto prácu dokončiť (…); zúčastnila som sa vytvárania zvláštnych osôb, skúšala som pripájať hlavy a nohy k najrôznejším trupom, ale uspokojenie prinášal len jediný variant, pričom ten hovoril viac, než by vyjadrilo samotné telo.“  

V Hre na štvrtého teda zaznieva nielen (pomyselný) dadaistický či surrealistický princíp náhody a spojenia nespojiteľného, ale zároveň je prízvukovaná rola kurátora ako režiséra a dodávateľa významu. Bez toho, že by to Fárová v texte priamo pomenovala (možno z vlastnej skromnosti), štvrtou v tejto hre bola skutočne ona. Princíp „štvrtého“ by sme tým pádom mohli preniesť aj do všeobecnejšej roviny. Každá kurátorovaná výstava je v skutočnosti hrou na „ďalšieho“. Anna Fárová to koniec-koncov potvrdila aj vo svojich ďalších pripravených výstavách s výrazným kurátorským rukopisom. 

Ojedinelý výstavný projekt Hra na štvrého je výstižným príkladom toho, ako snaha o rozbitie starých pravidiel v prospech pravidiel vlastných presiahla hranice obrazového poľa a intuitívne transformovala do štruktúry fotografického súboru a ďalej do média výstavy, ktoré sa stalo finálnou formou prezentácie tejto hry. Až samotná výstava so všetkými približne sedemdesiatimi piatimi fotografiami usporiadanými v troch horizontálnych líniách v plnom svetle ukázala jej silové pole, do ktorého bola postupne vtiahnutá kurátorka výstavy a vo finále i diváci. Petr Klimpl o tomto nevšednom projekte reprízovanom v rámci výstavy Vize (1988) napísal: „Hra na štvrtého je ohňostrojom neobvyklých nápadov, hrou, vizuálnou poéziou, ale tiež chladnou kalkuláciou s výsledným efektom“. Použité súslovie „chladná kalkulácia“ by bolo azda vhodnejšie nahradiť výrazom „racionálny princíp“.

Prelínanie obrazového (dívanie) a textového (čítanie) posúva tvorbu Slovenskej novej vlny vo viacerých prípadoch na rozhranie imaginácie a konceptu. Určite nie neprávom je tento projekt považovaný teoretikmi fotografie za jeden z vrcholov novej vlny inscenovanej fotografie. 

Text: Lucia L. Fišerová

Vstupné: 5€

Výstava sa koná v rámci festivalu Mesiac fotografie 2023. Pozrite si kompletný program festivalu.