Na ohybe ulice, smerujúcej na Červený kríž, kde sa stretávali v hostinci slovenskí romantici, vojdete bránkou z vypletaného drôtu, prejdete úzkym kamenným chodníkom popri tajomne usporiadaných rastlinách, možno zablúdite aj do altánku s hlineným paternosterom Anny Horváthovej, plným prepletených lián kiwi, vojdete do dverí domu, vystúpite po strmom schodisku na prvé poschodie a ocitnete sa v umeleckej kolónii Evy Cisárovej-Minárikovej a Igora Minárika. Za oknom sa valí mútny Dunaj, za stolom sedí Igor Minárik a s lupou v ruke vytvára svoj makrosvet v mikrosvete. Ako to komentuje Eva v rozhovore s Danielou Čarnou: „Mlčíme, robíme a počúvame hudbu, ja si pri tvorbe rada púšťam gregoriánske chorály. Kladiem vlákienko na vlákno, je to zdĺhavé a prácne, Igor si zase trpezlivo ´bodkočiarkuje´ svoje obrazy. On tvorí ukladaním farebných bodov a čiar, ja kladiem nitku za nitkou.“